Rozbehla som sa z bytu.
Už nebolo prečo žiť. Rodičia dnes neboli doma, mohla som robiť čo som chcela. A chcela som toto, chcela som
umrieť. Len to, nič viac.
A tak som bežala a bežala a premýšľala nad tým aké to bude jednoduché potom. Nebudem sa trápiť, nebudem plakať, nebudem cítiť tú bolesť. Nebudem cítiť nič.
Mala som na sebe svetlofialové tričko a zelenomodrú sukničku.
Možno keď ma nájdu, povedia si "Ah, tá bola pekná. Škoda že umrela tak mladá."
Nič nie je horšie ako keď vás bolí srdce. Pretože jeden hlupák vám ho zlomil. A viete že sa to nezlepší. Neviete čo robiť a už ani nechcete, lebo nič nestačí.
Keď som dobehla zadychčane na most a pozrela som sa dole, vedela som že to je môj koniec. Vedela som to.
A tak som sa postavila na kraj a stála som tam. Pozerala som sa dole a cítila som jemný vietor ktorý mi rozvial vlasy. Do očí mi svietilo ranné slnko a jemný chlad mi udieral do tela.
Nikomu nebudem chýbať.
Dala som nohu do prázdna.
