Po mojom líci skĺzla slza. Bolo to uprostred bubnovania. Nechcel som prestať, musel som to dať zo seba von. Všetku tú nahromadenú bolesť a smútok. Nespal som už 2 noci. Nebol som v škole, prišiel som len na nácvik našej kapely Chernaya Koshka (čierna mačka). Nemohol som vynechať hodinu.
Nikto si ani len nevšimol, že plačem. Nikto to neregistroval, neriešil, nezaujímal sa. Bubnoval som ráznejšie do zvuku ostatných nástrojov a Pateyho spievaniu.
Utrel som si slzu a popri tom mi spadla palička. Zohol som sa po ňu a v tej chvíli sa Patey otočil.
"Už končíme bráško. Žiaden strach." Asi si vyložil môj zamračený výraz úplne inak. To je len a len dobre. Nechcem byť za slabocha.
Dohrali sme skladbu "Tamsin", ktorú napísal Patey. Nechápem čo to znamená, ale riadím sa ním a nekecám mu do toho. Aj tak nemám na to čas. Ale mám čas na utápanie sa vo vlastných depresiách.
"Tak končíme, čaute na ďalší štvrtok." Zakričal Jake spoza klavíru.
Bezvládne som zobral svoj starý zničený batoh s nášivkou "it only gets worse" a nasadil si červenú beanie. Bola ako jediná farebným objektom na mne. Mal som veľkú čiernu riflovku s čiernou kožušinou vnútri a čierny sveter pod tým. Dal som si slúchatká do uší, vybehol som z cvičebne a zapol som si "Afraid" od The Neighbourhood. Ako mi martensky cupitali po odpornom linoleu, ONA mi skočila do cesty. Ani som si ju nestihol všimnúť kvôli uprenom sledovaní zručností človeka, ktorý túto podlahu lepil alebo čo. Tu diera, tam zle odstrihnuté, tu zaryté...
Bum.
Pristála na mojej hrudi. Pozrel som na ňu, do jej nechutných klamárskych zelených očí a kusol som si do pery. Čuš, len pokoj. Ovládaj sa.
"Davon." Pozrela na mňa a jej oči si ma premerali. Aké povýšenecké.
"Zdravím." Povedal som, ako vždy, keď neviem čo povedať alebo ako sa pozdraviť.
"To sme sa už dlho nevideli." Pozrela na svoje knižky v rukách. Čo hľadáš? Súdnosť?
"Asi to malo dôvod."
"Ale no ták. Vieš, že som za to nemohla. Už prestaň a daj mi šancu." Povedala, tváriac sa veľmi nevinne.
"Ty vieš že som ti tých šancí dal až až. Už sa nenechám raniť." Prešiel som rýchlo popri nej a samovolne som si chytil zicherku vo vrecku.
Prosím, aspoň jeden normálny deň, prosím, aspoň raz niečo dobré, prosím, aspoň jednu radosť.
Vyšiel som na ulicu a ovládol ma mráz, pfu, nejak sa ochladilo. Počkal som na zastávke a medzitým som si zapálil.
Prečo sa toto musí diať práve mne. Už ma nezaujíma, je mi všetko jedno. Ale stále je to tak trochu smutné. Zostanem naveky sám. Len ja a moja mačka a moja kapela. Tak to bude najlepšie.
Ale samozrejme, osud to chce niekedy asi inak.
"Hej, ehm, hm, prepáčte,-" Ozvalo sa spoza môjho chrbta.
Zbadal som dokonalú bytosť, malú, krásnu, so skvelým štýlom a úžasnou postavou. No výborne.
"Hm?" Otočil som hlavu k nej, ale už som na ňu nepozeral. Sledoval som radšej nejakú partiu vychádzajúcu z parku. Nepotrebujem ďalšie depresie a zlomené srdce, vďaka.
"Raz som bola na vašom koncerte, ehm, bolo to super." Zaštebotala ľubozvučným hláskom.
"Myslíš ten v podchode? Na ktorý prišlo asi 10 ľudí? Až?" Zasmial som sa, ale zahrialo ma pri mieste, kde by malo byť srdce.
"Bola som tam ja, to nestačí?" Zachichotala sa a ja som sa neovládol a usmial som sa.
"Ak sa máš tak rada, nemusíš pozerať na naše zlé výkony, ale do zrkadla." Trápny pokus o vtip. Veľmi trápny. Davon daj si facku.
"Nie vďaka." Otočila sa a pomaly odcupkala, zapaľujúc si cigaretu a s ňou jej veľká bunda, na hlave čierna čiapka a dole platformové čižmy.
Hm..
