Ležala som na posteli keď mi zazvonil
telefón. Zdvihla som ho trochu neochotne. Neznáme čísla sú vždy trochu desivé.
"Čauky, tu Erik. Volám správnej nadržanej šestnásťročnej indie čaji?" Zasmial sa a ja som sa zasmiala tiež. Erik je tak trápny, ale aj tak si už neviem predstaviť život bez neho.
"Hariett je moje meno, hej. Čo chceš?" Kusla som si do pery a odhodila Vogue na druhú stranu mojej postele. Mám toľko vankúšov, že spolu vážia viac ako ja.
"Zlatíčko, dal som si trochu maminho vína. Všetci rodičia idú zajtra v noci na nejakú stareckú párty čo je v meste a mama dnes šla ku kamoške prespať chápeš? Ako také teenagerky. Bože to je strašné." Začala som sa smiať, popri tom mi začala škvŕkať v bruchu.
"Ah bože, čo to je za párty? Viem že tam ide milión starcov vo veku našich rodičov, ale moji nie. Moji sa zrejme strašne boja alebo len nechcú ísť. To mám asi po nich." Povedala som a pohladila si brucho. Prestala som jesť, fakt konzumujem strašne málo a je zo mňa kostra. Ale stále sa cítim tak tučno, ah bože prečo. Anorexia je fakt smrť, ale zbaviť sa jej eh.
"Nechceš ísť sem zajtra prespať?" Opýtal sa náhle, asi preto lebo je tak trochu pod vplyvom.
"To asi ťažko, čo by som povedala našim?"
"Niečo už vymyslíš, zajtra je sobota, chcem ťa tu vidieť. Pekne tu dokluš čo najskôr." Nikdy som ho nepočula tak uvoľneného. Neviem čo to sakra je. Ako dnes udrel Willa, ako zapálil sobranku tej Penelope.. Bolo to celé také.. iné.
Chudinka Penny, je mi jej veľmi ľúto. Will je ešte horší ako som si myslela.
Nikdy som nemala kamarátov a zrazu mám aj Violu, Penny a Tamsin.
Nechce sa mi tomu veriť. Aj tak sa
nebudeme vídať tak často, keď sme každý v inej škole a Viola v inej triede.
Ale Erik, ah Erik ty hnusoba. Nezbavím sa ho.
Niekedy som naozaj rada sama.
Dosť často si len čítam, počúvam hudbu, prechádzam sa, brázdim internetom a chodím po sekáčoch.
"Erik, ja nemám čas."
"A čo sakra robíš Hariett? Budeš mať súkromný koncert Pink Floyd v izbe? Budeš čumieť na tie vychrtliny vo Vogue? Budeš si vyberať nový sveter?"
"O ôsmej ráno som tam a už drž hubu. Prečo nevoláš Violu?"
"Lebo volám teba, nie sme predsa najlepší kamaráti?" Všetko ma tak zaskočilo a tak som len povedala áno a zložila som. Šla som spať. Bol to ťažký večer.
Ráno som si obliekla čierny top a volné svetlomodré rifle a sandále. Keď som zaklopala na dvere Erikovho bytu, hneď otvoril a zobral ma dnu.
"Nečakal som, že naozaj prídeš, ale aj tak som spravil tvoj obľúbený zelený čaj. Veril som, dúfal som."
"Vďaka, hah. Ty si dobre vedel že prídem." Usmiala som sa a srkla som si z čaju. Srkol aj on.
"Mám pre teba niečo. Našiel som to ráno v sekáči. Vstával som tak skoro, ježiš." Podal mi tašku. Otvorila som ju, bola tam čierna chlpatá bunda.
"Waaaaaauuuuu to je najkrajšia bunda na svete! Ďakujem! Ďakujem!" Objala som ho a hneď som si ju aj dala. Takto si dávame sekáčové darčeky stále. Ale tento ma naozaj prekvapil.
Išli sme spolu na záhradu.
Ako sme tak ležali na tráve, pozrel na mňa.
"Si tak krásna." Pošepol a opäť sa pozrel do neba. Začervenala som sa a nevedela som čo na to odpovedať.
"Ď-ďa-ďakujem naozaj. Veľmi si to vážim. Ak teda myslíš no, podľa mna nie som."
"Buď ticho Hariett."
Usmievali sme sa.
