Pohltení

1. Kapitola

Sedela som na zastávke s golierom premočeného kabátu vyhrnutým až po bradu. Ak ten autobus o chvíľu nepríde, tak zamrznem! Dočerta aj s ním, človek aby prechladol, kým sa uráči prísť. Po chvíli nekonečného hrešenia sa v diaľke konečne objavilo číslo vytúženej tridsať osmičky. Dvere električky sa s prudkým zavŕzganím otvorili. Opatrne vykročím po šmykľavých schodoch a s úľavou si sadnem na vyhriatu plastovú stoličku k oknu. Premočeným rukávom utriem zarosené sklo, aby som aspoň niečo videla zo skrytého sveta vonku. Všetko je pokryté dažďom ktorý neústupčivo klopká na ľadové sklo a krásne sfarbené listy bukov oživujú sivasté a pochmúrne ulice. Ľudia vonku pobehujú s dáždnikmi a taškami nad hlavami, snažiac sa dostať domov čo najskôr. Tichý ženský hlas oznámil nasledujúcu zástavku. Dvere sa opäť otvoria a do vyhriateho priestoru sa vovalí vlhkosť a chlad spolu s pripitými piatkovými nadšencami, ktorý sa o svoju radosť zo slobody rozhodli podeliť aj s okolím a to hlasným spievaním.
O chvíľu sa dvere otvorili na mojej zastávke, pri predstave že mám opäť vstúpiť do toho mokrého závoja ma strasie skôr ako zo samotného chladu. Prejdem na druhú stranu očarujúcej staručkej ulice. Mäkké svetlo lámp osvetľuje pomaly stmievajúce sa mesto a to mi pripomína, že dni sú čoraz kratšie. Klepot mojich podpätkov sa odráža od tichých stien starých budov. V poslednej chvíli sa vyhnem hlbokej kaluži. Prejdem okolo mojej obľúbenej pekárne U klobučníka a kúpim si veľké kapučíno a zopár syrových koláčov, pretože viem, že zvyšok osadenstva, ktoré práve okupuje knižnicu, bude rovnako hladné ako ja. Ak by som im niečo nedoniesla, tak by na večeru zožrali mňa.
Konečne v diaľke zazriem dvere univerzitnej knižnice a pridám na tempe s predstavou na teplé a mäkké (hlavne nie mokré!) kreslo. Stlačím kľučku a špičkou topánky si pomôžem s otvorením mohutných drevených dvier. Kapucňu si zložím zo zvlnených mokrých svetlých vlasov. Po sklenených schodoch zídem do podzemia, kde mi stará prívetivá vrátnička podá kľúčik od skrinky. Po chvíľke blúdenia konečne objavím číslo 126. Po chvíľke váhania sa rozhodnem kabát prehodit cez radiátor, ak bude niekto tak zúfalý aby ho ukradol aj keď je na nízku premičený, nech si poslúži. Ja radšej poskúšam osud a budem dúfať, že stihne vyschnúť. Z našťastie naozaj nepremokavej tašky si vyberiem notebook a notes.
Výťahom sa vyveziem na hor do átria. Z vrecka na rifliach vyberiem prístupovú kartu a keď ju priložím na terminál, ozve sa zapípanie a zelené svetielko sa radostne rozbliká. Nadýchnem sa vzduchu starých kníh a užívam si chvíľu ticha. Átrium je už celé osvetlené lampami. Cez deň to nie je potrebné, pretože i keď je knižnica niekoľko sto rokov stará, svetlejšiu budovu nepoznám. Strecha je vytvorená z presklenej kupoly, okenice a rámy dvier sú zjemnené oblúkmi. Biele steny sú plné nekonečných regálov kníh a počuť tu len šuchot otáčajúcich sa stránok. Prejdem krížom cez mramorovú halu a vychutnávam si jemný vzdialený zvuk kvapiek dažďa dopadajúcich na sklenenú strechu.
Po mohutných schodoch vystúpim na prvé poschodie. Tajomnú atmosféru by dokonale doplnil duch stratenej princeznej. Moje kroky sa v tichu ozývajú tak hlasno, až sa začnem hanbiť za svoj výber podpätkov. Konečne vojdem do študovne, ktorú máme s kamarátmi večne obsadenú. Je to malá miestnosť s dvoma širokými stolmi uprostred, presklenými dverami a veľkým oknom. Sú tu už všetci až na mňa a Charlotte. Noah, Sebastian a Logan sa skláňajú nad našimi poznámkami a knihami, ktoré využívame pri výskume. „Ahojte!"Zvolám od dverí. Dva pári očí sa zdvihnú a pozdravia ma a tretí zostane prilepený o monitor notebooku. Ako vždy, zasmejem sa v duchu. Noah mi príde naproti a pevne ma objíme. "Ahoj Vera." Povie a dá mi bozk na nos, na čo si ho pevnejšie priviniem. Opätujem mu nežný bozk na pery. Už iba to, že ho vidím, mi dokonale rozjasní deň. Odkedy sme dostali hlúpy nápad pokúsiť sa zostrojiť teleport, každý náš večer vyzerá takto. Takto to vyzerá ak sú najlepší študenti technickej univerzity dlhoroční priatelia. Na začiatku sme si mysleli, že to popri škole nebudeme zvládať a po chvíli sa na to vykašleme, no teraz je to už druhý rok takmer neustáleho výskumu, ktorý je financovaný Loganovým otcom (ich rodina je nechutne bohatá a väčšinu súčiastiek je tak veľmi ťažké zohnať, že sme sa ho radšej po čase prestali pýtať na to, kde ich zháňa...). Už sme takmer pri konci, cítime to. Najviac nám v poslednej dobe dáva zabrať kalibrácia, zatiaľ vieme presnosť nastaviť len na 40 kilometrov, čo je stále veľmi slabé. Ale ak si vezmeme, čo všetko sme dokázali... Je to detail. Ale detail ktorý je ako ostrý kamienok v topánke. „Ak by sme ešte trocha zvýšili rotáciu častíc a zoslabili magnetické pole... Možno by sa okruh zmenšil." Podotkne Logan.

„Hej, a pri opätovnom zhmotnení by ti chýbala ruka alebo noha." Odvetí mu Noah s tvárou zaborenou v mojich vlasoch. Ponurú náladu som sa rozhodla zaraziť. "Jedlo!" Zakričím a papierové sáčky s koláčmi položím na stred stola. V tom momente Noah využije svoj talent na let ponad stôl, Logan zasa preskočí stoličku a Sebastian mu ju prevráti, takže špenátový koláč je jeho. A aby toho nebolo málo, dvere sa otvoria a do študovne vrazí Charlotte. Akonáhle si uvedomí, prečo je Logan na zemi, skočí na Sebastiana a do koláča, ktorý už bol veľmi blízko jeho úst zahryzne prvá. Pri jeho sterilnej tendencii jej ho zdeprimovane prenechá. Nikdy by sa nedotkol jedla do ktorého už zahryzol niekto iný. Charlottin víťazný tanec nás všetkých dostane do kolien. Keď sa nakoniec každý dostane k svojmu vytúženému balíčku a miestnosťou sa neozýva nič iné, iba spokojné chrúmanie, konečne sa prestanem triasť od zimy. „Na dnes by sme sa už asi mohli presunúť do strojovne." Navrhne Noah.
„No dobre, aspoň otestujeme to, čo sme dnes zistili." Povie Logan s plnými ústami. „Som za, ale poďme autom, inak ma už odtiaľto nedostanete do záverečnej." Striaslo ma pri spomienke na môj mokrý kabát. „Tak panstvo, poďme baliť." Zahlási Charlotte.