Pohltení

14. Kapitola

Strhlo ma zo spánku. S radosťou som uvítala tichú pokojnú tmu namiesto utrápených tvárí horiacich obetí útoku. Tie spomienky ma budú prenasledovať až do smrti. Odhrniem z nôh starú vyšúchanú prikrývku a otvorím okno, v snahe trocha si osviežiť spotené telo. Pohlaď mi padne na indigovú oblohu obsypanú tisíckami trblietajúcich sa hviezd. Zrazu som sa cítila neskutočne sama. Po dňoch vyčerpávajúcej cesty som akosi nedokázala opäť zažmúriť oči. Chrbtom som sa opierala o chladivú okenicu. Noah, kde si? Teraz, keď ťa najviac potrebujem... Čo by som dala za to mať istotu, že si v poriadku. Cítiť tvoje ruky okolo môjho pása, vidieť tvoj úsmev a opäť sa cítiť doma, v bezpečí, obklopená našou láskou. Spravím všetko preto, aby som prežila a aby som ťa  našla.

Aj keby ma to malo stáť moju dušu.

Ráno sa zobudím na vrzgot dverí. Sabrina ich jemne priotvorí. „Vera, Charlotte ťa čaká. Mala by si sa poponáhľať. Raňajky sú na stole a za domom je kaďa s teplou vodou, takže sa môžeš umyť. Šup šup, vstávame!" Zobudí ma a otvorí okno dokorán. Po mojej nočnej osamelej chvíľke som už toho veľa nenaspala. Ach bože, čo by som teraz dala za poriadnu šálku kávy. Mala by som skúsiť zistiť, či tu nepoznajú niečo podobné kofeínu. A ešte lepšie by bolo, ak by to bolo silnejšie. Postavím sa z postele, navlečiem si šaty, ktoré stiahnem opaskom a obujem si topánky. Ako prvé sa rozhodnem ísť sa umyť. Chcem zo seba konečne zmyť všetku špinu a pach spáleniny. Našťastie je na vani položené aj pekne voňajúce mydlo a drsná hubka. Postavím sa do kade a malým vedierkom si vylejem vlažnú vodu na hlavu, čo ma okamžite preberie. Z hustých svetlých kadier si začnem vymývať prach. Zatiaľ pozorujem ako veľmi sa moje telo za posledných pár dní zmenilo. Bedrové kosti mi vytŕčajú viac ako doteraz a tak na podbrušku vznikla priehlbina. Pravé bedro je na dotyk veľmi citlivé a tak jediné čo mi zostáva je dúfať, že je iba silno udreté e nie pomliaždené. Tmavé modriny na boku a kolenách od tvrdého pádu začínajú prechádzať do čierno-žltej. A teraz tá najťažšia časť - musím si vyčistiť ranu na boku. Najlepšie bude zatiaľ to spraviť čistou vodou a potom sa Sabriny spýtam, či nemá niečo s čím by som ju mohla vydezinfikovať. Zatnem zuby a opatrne napnem pokožku na boku. Roh hubky navlhčím vodou a opatrne ju priložím na spálené miesto, snažiac sa odstrániť z rany čo najviac špiny. Bolesť bola silná už pri obyčajnom dotyku s vodou no táto mi vystreľovala až do ramena, ktoré mi začalo tŕpnuť. Porazenecky som ruku zložila a kľakla si na drevený spodok kade. Nabrala som chladnúcu vodu do vedierka a opláchla si bok. Vo vzducholodi by som mala mať tíšiacu ópiovú masť, no nie je štyrikrát dobrý nápad ísť tam za denného svetla. S povzdychom sa poslednýkrát opláchnem a zostúpim na mokrú trávu. Zabalím sa do ľanovej osušky a prezlečiem sa do šiat, ktoré mi nachystala Sabrina. Vlasy si zbehlo prečešem rukami, koniec koncov, aj tak si robia čo chcú a vojdem do domu. Z kuchyne sa šíri lákavá vôňa vajíčok a ovocného čaju. „To ti to ale trvalo, ale musím uznať, že keď ťa teraz vidím, tak si to naozaj potrebovala." Zasmejem sa a súhlasne pokývnem hlavou. Plná chuť miešaných vajíčok sa mi rozplýva na jazyku a ja si spomeniem na plášť a prívesok od Noaha, čo zostal v izbe. „Sabrina, máš niečo na čistenie rán? Na boku mám spáleninu ktorú si potrebujem vyčistiť. Bojím sa, že ak tak neurobím, rana sa čoskoro zapáli." Spýtam sa s nádejou v hlase a zapijem raňajky sladkým čajom. Sabrina sa otočí a z poličky nad drevenou kuchynskou linkou vytiahne malú dózu.
„Páči sa, toto by ti malo stačiť." Podá mi sklenenú nádobku s čudesným obsahom. „Nepýtaj sa z čoho to je, bude sa ti ľahšie nanášať , ak na to nebudeš myslieť." Pri týchto slovách mi to nedá a začnem dobiedzať. „Tak teraz to už musím vedieť." Zahlásim zo smiechom potom, ako si od smradu musím zapchať nos. „Je to hlien zo žalúdka vrtochvosta. Takto uložený vydrží dlho a krásne hojí rany." Podotkne keď zbadá ako krčím nosom. Pri predstave zapáleného boku ma však odpor prejde a natriem si bok hojnou vrstvou.
„Bože! Tak veľa zasa nie, stačí tenká vrstva." Zalamentuje Sabrina, na čo krabičku radšej odložím. Poďakujem, na čo ona iba s úsmevom pokývne hlavou. Z izby si pre istotu vezmem všetky svoje veci a vlasy si na Sabrininu radu schovám pod červenú kapucňu.

Mesto cez deň vyzerá úplne inak ako v noci. Všade je rozvírený prach, ľudia sa premávajú na koňoch alebo kočoch ťahanými zvieratami, ktoré sa podobajú nosorožcom, s malým rozdielom, že oči im trčia z hlavy podobne ako slimákom. Zhlboka sa nadýchnem a v hlave si opakujem trasu, ktorú mi povedala Sabrina. Dve odbočky vľavo a potom tretia v pravo.

Nervózne postávam pred malou opravárskou dielňou. Okná sú zaprášené, takže dnu nevidieť. Zhlboka sa nadýchnem a potichu otvorím dvere. „Charlotte?"Opatrne vyslovím jej meno. Vnútrajšok je takmer rovnako zaprášený ako vonkajšok. Všade sa víri prach a moje topánky zanechávajú odtlačky na drevenej podlahe. Kam sa len pozriem tak sú všetky steny v miestnosti pokryté knihami a nákresmi rôznych strojov. Stiahne mi ssrdce, tak veľmi mi to pripomína našu strojovňu... Zrazu sa z dverí napravo vynorí stredne vysoká brunetka s nakrátko ostrihanými vlasmi. Pohľad na jej vpadnuté líca premôže radosť z toho, že ju vidím živú a zdravú. Zo srdca mi spadne obrovský kameň. Konečne môžem voľne dýchať. V zúfalstve sa k sebe rozbehneme, akoby sa nám realita našej blízkosti mohla pod prstami každú chvíľu stratiť. „Panebože, si v poriadku?" Premeriam si ju potom, ako ma pustí zo svojho drviaceho objatia, „Áno som. Ja... myslela som si že ste všetci mŕtvi." Vyhabká a potom sa zosype. Jemne ju chytím za líca a pobozkám na čelo.