Pohltení

7. Kapitola

Oči sa mi od únavy zatvárajú a ja sa bojím, že každú chvíľu spadnem z koňa. Čím ďalej cválame tým vôňu soli cítim intenzívnejšie, niekde na blízku musí byť more. Obloha nad mojou hlavou je posiata tisíckami hviezd a planéty sú oveľa bližšie ako doma na Zemi. V diaľke dokonca rozoznávam prstence akejsi zvláštnej zelenej planéty, okolo ktorej obieha niekoľko družíc podobných nášmu mesiacu. Noc má inú farbu ako tá naša. Krajinu zahaľuje striebristá tma ktorá zvýrazňuje niektoré odtiene modrej, fialovej a zelenej až sa miestami cítim ako Alica v krajine zázrakov. V diaľke počujem šum vĺn narážajúcich o skaly. Malcolm s Katrinou zrýchlia a na obzore sa začína črtať more

Kúsok pred útesom Malcolm zastaví a zosadne z koňa. "Tu počkáme na ostatných, zatiaľ z koní zložme zásoby. Potom ich musíme popohnať preč, zastavíme sa doma a ďalej už budeme pokračovať vzduchom." Cez plece si prehodí vak s jedlom a z koňa odopne ohlávku a sedlo. "Vera," osloví ma a zubami utiahne remeň uzdy." V meste sa zdržíme dva týždne. Katrina ťa zatiaľ čo to naučí ale potom musíme ísť ďalej, hodila by sa nám ďalšia ruka takže ak budeš chcieť ísť ďalej s nami, uvítame to." Povie a usmeje sa. Je to po prvý raz čo sa necítim len ako príťaž. "Vďaka, ešte si to premyslím." Odvetím mu a Katrina sa na mňa povzbudzujúco žmurkne. Odstrojí svojho koňa a pobúcha ho po zadku na čo sa žrebec zjaší a rozbehne sa preč. To isté spravíme aj s našimi koňmi. O chvíľu sú tu všetci a keď sme pripravení pokračovať ďalej, Malcolm si na oči založí letecké okuliare a stlačí tlačidlo na koženom remeni. Zo sklíčok sa začnú vysúvať ďalšie až vznikne niečo ako ďalekohľad. Prstami pokrúti okulármi čím si zaostrí obraz. Prehliadne okolie a prikývne, rozbehne sa k útesu a skočí dolu.

Tesne pred pádom pevne zavriem oči a zapchám si nos. Čakám na prudký náraz ktorý ale dlho neprichádza tak otvorím oči, no v tom to príde. Na ľadovú hladinu narazím tak prudko, až mám pocit že mám vyrazený dych. Nos si pustím a vydýchnem z neho pár bubliniek vzduchu aby mi dnu nenatiekla voda. Cítim že v pľúcach mám asi polovicu vzduchu ako predtým, pri dopade som ho musela vydýchnuť. Soľ ma štípe v očiach ale aj tak sa ich snažím udržať otvorené aby som nenarazila do skál. Rukami a nohami zaberiem snažiac sa čo najrýchlejšie vyplávať na hladinu, keď ma zrazu schmatne cudzia ruka a ťahá ma opačným smerom hlbšie ku skalám. Spoznám Katrinu a tak ju nasledujem i keď mi už začína dochádzať kyslík. Do pľúc mi vtekajú prvé kvapky vody keď si pred nami všimnem tmavý tunel. Začínam strácať vedomie a voda zmiešaná so vzduchom mi trhá pľúca. Napne ma, čím sa mi do nich dostane ešte viac vody. Bezmocne kopem nohami smerom k diere, ktorá sa čoraz viac približuje, ale mám pocit, že to nestačí, keď ma v tom zachytí teplý prúd vody a doslova ma vtiahne do tunela. Ocitnem sa v skalnatej a slizkej diere ktorá ma obrovskou rýchlosťou ťahá vpred. Narazím do steny a cítim ako sa mi do ruky zareže skala. Ruky a nohy pritlačím k telu a pomaly strácam vedomie, keď si pred sebou všimnem svetlo ktoré ma na chvíľu oslepí. Prúd vody ma zrazu vypľuje a ja sa môžem konečne nadýchnuť. Otvorím oči a vidím ako sa tunel blíži ku koncu. Zrazu sa otvorí a prúd konečne spomalí. Zastavím. "To bola jazda, čo?" Spýta sa ma nadšene Katrina sekundu pred tým, ako zo seba vydávim všetku vodu."Z toho si nič nerob, keď som šla tadeto prvý krát ja, tak som odpadla ešte predtým, ako ma pohltil prúd." S úsmevom mi podá ruku a pomôže mi postaviť sa. "Poď, ideme ti nájsť niečo suché na prezlečenie sa." Chytím sa jej ruky a nechám sa vytiahnuť nahor. Vyjdeme z miestnosti a to, čo zbadám mi vyrazí dych.

Okolo nás sa rozprestiera obrovské mesto. Tehlové domy sú akoby postavené jeden na druhom a z tých väčších vykúkajú štíhle krivé vežičky pospájané tenkými mostíkmi. Strechy majú špicaté, škridlové a hlavne rôznofarebné. Okná sú oválne, a ak nie, tak aspoň trocha guľaté alebo krivé (o komínoch nehovoriac). Všetko to ale dokopy vytvára krásny farebný celok. Mestom sa ozýva neustále cvakanie a vŕzganie  kolečiek, ktoré otvárajú a zatvárajú mosty pre lode plaviace sa po širokej rieke. No čo je na tom všetkom najúžasnejšie, sú vzducholode. Plynové vaky boli zväčša tmavších farieb ale zato kabíny boli medené, zlaté alebo strieborné. "Jednou z nich o dva dni poletíme ďalej na sever. Malcolm sa teraz snaží oslobodiť ďalšie z našich miest no obávam sa, že tentokrát to bude tvrdší oriešok." Povie a cmukne jazykom." Poďme, prechladnúť teraz nepotrebujeme." Zídeme po schodoch vykladaných svetlými skalkami a vedie ma po promenáde. Raz za čas niektorá z lodí tak hlasne zatrúbi, že až poskočím. V meste je šero a jediné čo ho osvetľuje sú plynové lampy. "Ráno sa porozsvecujú vrchné svetlá takže tu bude jasno ako vonku. Nie vždy je tu také šero" Zrazu zastaví. Je to jeden z tých honosnejších domov, tehly sú krémovej farbu a zaoblené okenice medené. Odkvapová rímsa má tvar draka s otvorenou tlamou a špicatú strechu pokrýva niekoľko štíhlych vežičiek. Z komínov sa valia husté kúdoly dymu a vchodové dvere sú z tmavého dreva. Katrina trikrát zaťuká zvláštny rytmus a potom od nich kúsok odstúpi. Ozve sa cvaknutie a v tom sa dvere rozletia, ak by stála bližšie, tak by už ležala niekde v rieke na druhej strane cesty. "Vitaj v hlavnom stane." Usmeje sa Katrina. Hrdo zdvihne hlavu a vojde do domu. V sekunde sa jej na nohy vrhne asi desať menších detí a niektoré si so smiechom posadí na plecia. "Vera, toto sú naši drobci. Sú to deti ktoré sa nám podarilo zachrániť z výprav pred generálov. Hrozilo, že by z nich spravil doplnky do svojich mechanických vojakov... " Vo dverách si všimnem objemnejšiu staršiu dámu v pekných šatách a špinavej zástere. Keď zbadá Katrinu, oči sa jej rozsvietia a v červených líčkach sa jej vďaka úsmevu spravia dve jamky. "Katrina! Dieťatko moje krásne, poď k babine." Zvolá a v sekunde ju už zviera v náručí. "Babi! Chýbala si mi." Povie Katrina a objíme ju. Ich podobnosť bije do očí- majú rovnakú tmavú farbu vlasov a tie isté živé modré oči. "Toto je Valencia. Rozhodla sa pridať k nášmu odboju." Predstaví ma. "Teší ma." Usmejem sa na ňu. "To mňa tiež, som Eiva, vediem to tu, alebo sa o to aspoň snažím." Zasmeje sa. "Poďte dievčatá, nájdem vám niečo suché na oblečenie a potom sa pripojíte k ostatným na večeru.