Prebudím sa na to, že ma niečo šteklí na tvári. Rýchlo sa posadím a plesknem sa po nose v panike, že mi po ňom lezie nejaký hmyz. Otvorím oči a kúsok od mojej tváre zbadám smejúceho sa Noaha, ako v ruke drží pramienok mojich vlasov. Veď ja mu ukážem! Skočím naňho a zvalím ho do postele. Začnem ho štekliť pod pazuchami, na čo sa začne smiať ešte oveľa viac. Ako vždy sa však ale nenechá a útok mi rýchlo opláca. O chvíľu už od smiechu obaja lapáme po dychu. Zvyčajne sa prvá zobudím ja ale dnes to bolo po dlhej dobe naopak. Postavíme sa a spolu nakráčame do kuchyne. Zo skrinky nad kuchynskou linkou vytiahnem panvicu a olivový olej, Noah zasa z chladničky vajíčka. Zívnem si na plné ústa a požmolím si ešte trocha zalepené oči. Do pohárika rozbijem osem vajíčok ktoré šupnem na horúcu panvicu. Mne stačí z troch, no ten môj žrút ráno jedáva aj za dvoch. O chvíľu je už praženica hotová a rozvoniava po celom byte. Dochutím ju bylinkovou soľou a Noah postaví vodu na čaj. Zo skrinky vytiahnem šálky a on taniere. Naložím nám a ešte kým sa z čaju v hrnčekoch stále parí, po jedle sa len tak zaprái. Otvoríme balkónové dvere v obývačke, zakutreme sa s keksami a čajom do našej obľúbenej obrovskej károvanej deky a pustíme si hľadá sa Nemo. Tieto chvíle domácej pohody mi vždy vyčarujú veľký úsmev na tvári.
Počas filmu sa mi zrazu rozzvonil mobil. Volá mi Charlotte:"Ahoj zlato, dúfam, že vás nebudím, protokol je hotový, máš ho v maili. Prečítaj si ho a ak budeš spokojná, s Loganom ju zverejníme."
"Super! Ste poklady. Na obed sa na to pozriem. Večer sa teda vidíme." Stručne skončím telefonát a opäť sa aspoň na chvíľku ponorím do rozprávkového sveta.
Počas filmu Noah zaspal. Opatrne sa vyšmyknem z jeho objatia a idem dať variť cestoviny na obed. Kým sa varia, na tablete si otvorím mail od Charlotte. Fuh, tí dvaja to spracovali parádne. Radšej ani nechcem vedieť, kedy šli spať. Napíšem jej správu s tým, že článok môže pokojne publikovať.
Poobede sa mi rozzvoní mobil :"Moorová! Okamžite ten článok stiahnite z portálu! Preboha decká, čo ste si mysleli? Keď ste mi o tom pred dvoma rokmi hovorili, myslela som si, že je to len jeden z vašich žartíkov. Zmažte ten článok a všetky zvyšné dáta o teleporte zničte, kým nie je neskoro. Kým si to nevšimnú oni." Ozve sa na mňa z telefónu vydesený krik našej profesorky.
"Ale pani profesorka, poznatky na ktoré sme prišli môžu všetko zmeniť... Celý doterajší systém, nemôžeme to všetko len tak zahodiť." Zmätene namietnem. "A kto sú oni?"
"Mŕtvi nič nezmeníte. Ak chcete žiť, ihneď spravíte to, čo som vám povedala a odporúčam vám na dlhšiu dobu vycestovať niekam ďaleko. Neopovážte sa v pondelok ukázať na fakulte, inak podám žiadosť o ukončenie štúdia. Vera, chápem že to, čo si myslíš že ti teraz hovorím nedáva zmysel ale ver mi, už nemáte veľa času. Zničte všetky dôkazy o vašom stroji a zabudnite na to, čo ste zistili." Dopovie a zruší hovor. V šoku si sadnem na stoličku a Noah vyzerá byť tiež vyvedený z miery. "Zavolám Charlotte?"
"Áno, nech zruší publikovanie článku a myslím, že by sme sa mali ísť všetci stretnúť v strojovni." Navrhne Noah.
"Som za, zavolám jej. Bež sa zatiaľ nachystať." Poviem mu zatiaľ čo vytáčam Charlotte a opisujem jej situáciu. Dohodneme sa, že o pol hodinu sa všetci stretávame v strojovni. Dá vedieť Sebastianovi. Vlasy si zapletiem do pevného francúzskeho vrkoča, oblečiem si čierne úzke rifle a vlnený bordový sveter. Noah vyzerá v hnedých károsvných nohaviciach a modrej košeli neskutočne. Prstami mu odhrniem vlasy z tváre a vášniho ho pobozkám. Usmeje sa a pritúli si ma. Je ale čas ísť. Zamkneme dvere a keďže je po dlhej dobe krásne slnečno, z garáže vytiahnem motorku. Kombinácia čiernej kožena pochrámovanej konštrukcie je perfektná. Otočím kľúčom, stlačím spojku a naštartujem. Na hlavy si nasadíme helmy a necháme sa upokojiť revúcim motorom.
"Ahojte!" Zvolám vo dverách. Odopnem si helmu a prehrabnem mierne spotené vlasy. Hrubú motorkársku bundu si vyzlečiem a hodím na gauč. Skôr ako začnem rozprávať, preruší ma vyzváňanie telefónu. Opäť mi volá naša profáčka. "Vera?" Zachrapčí do telefónu, takmer nespoznávam jej hlas. Viem že je zle, keď ma volá mojou prezívkou. "Áno pani profesorka? Deje sa niečo?" Jej hlas znie príšerne ... Akoby jej dochádzal vzduch.
"Sú tu. Nevedela som... Mali ste mať viac času... Pravdepodobne sú už teraz na ceste za vami... Prepáčte deti, mrzí ma to, mala som vám toho povedať oveľa viac." Preruší ju silný záchvat kaľu. "Zničte všetky dokumenty a použite teleport na Kepler-452b. Už vám pomôže len to. Niet pred nimi úniku. Ponáhľajte sa." Jej posledné slová ledva zachytím, tak slabý má hlas. Keďže bol hovor na reproduktore, viem, že to počuli všetci. Logan sa zdvihne zo stoličky a založí oheň v kozube. Noah začne nastavovať súradnice na cudziu planétu. Je nám jasné, že musíme ísť po jednom, inak skočíme ako obrovský mŕtvy zmotanec, takže sa spoliehame na automatiku. Zo stien začnem strhávať nákresy a hádžem ich do kozuba. Charlotte utrie tabuľu a vidím, ako silno sa trasie. Peru už má rozhryzenú do krvi. Srdce mi búši tak silno, až mám pocit že odpadnem. Toto sa nemalo stať. Som v takom napätí až nevládzem rozmýľať. Logan nastaví automatické preformátovanie všetkých počítačov o 15 minút. Dovtedy budeme všetci niekde úplne inde, na cudzej planéte. Z tej predstavy sa mi odporne zakrúti hlava a mám pocit, že sa povraciam. Porozhliadnem sa po ostatných a vidím, že na tom nie sú o nič lepie. Sústredím sa radšej na ničenie dôkazov o dvoch rokoch našej práce. Ako sa to všetko mohlo za tak krátku chvíľu úplne zvrtnúť? Kto sú "oni"? Veď... Veď ráno bolo všetko tak normálne. Rozostavíme sa do pol kruhu okolo toho pekelného stroja. "Nejakí dobrovoľníci?" Spýtam sa.
"Pôjdem prvý." Zdvihne ruku Sebastian. Čakala som to. "Vezmi si so sebou tú bundu." Povie a kývne hlavou smerom ku gauču.
"Vezmem." Poviem a usmejem sa naňho. Sebastian sa váhavo postaví do teleportu, na čo už necháme automatiku robiť si svoju prácu. Zavrú sa dvere a o chvíľu tu po ňom nezostane ani smietka. Je tam a program ktorý monitoruje jeho životné funkcie nám ukazuje, že je živý. Ako druhý ide Logan. Objíme Charlotte, pobozká ju a tá mu ruku drží pokým sa dvere nezačnú zatvárať. Vidím ako sa zhlboka nadýchne a prehltne zväčujúcu sa hrču v hrdle. Dvere sa za ním v sykote zatvoria a o chvíľu zmizne aj on. Začujem Charlottin vzlyk. Vidím ako sa vystrie a vbehne do stroju. "See you on the other side!"Povie v poslednej chvíli so sileným úsmevom celá roztrasená. Zmizne aj ona. Zostali sme už len my dvaja. Mám pocit, že mi srdce o chvíľu vyletí z hrude alebo dostanem infarkt. "Choď prvá." Povie Noah.
"Nie." Odpoviem mu a ešte raz sa porozhliadnem po miestnosti, či sme zničili naozaj vetko.
"Valencia, potrebujem vedieť že si v bezpečí," povie a ukáže na stroj. Pozriem sa mu do očí."Tam. Budem hneď za tebou, prisahám. To ja som nás všetkých do toho zatiahol a neviem si predstaviť, že by som o teba kvôli niečomu prišiel. Zabilo by ma to. Choď prvá, prosím." Povie mi a pevne si ma privinie. Pobozkám ho a do ucha mu jemne zopakujem Charlottine slová :"Vidíme sa na druhej strane." Poviem a vstúpim do stroju. Slzy mi začnú tiecť po tvári vo veľkom prúde. Asi odpadnem. Chytím do rúk prívesok v tvare srdca s našimi fotkami, ktorý mi visí na krku od náho prvého spoločného výročia.
"Milujem ťa Moorová." Povie mi s lišiackym úsmevom, v lesklých očiach mu však vidím strach. "To hrozné priezvisko ti už možno dlho nezostane." Kým mu stihnem odpovedať, dvere sa za mnou zavrú a pohltí ma hluk.
A odvtedy som nikoho z nich nevidela.
YOU ARE READING
Pohltení
Adventure#2 v kategórii Sci-Fi (10/05/2017) Píše sa rok 2025. Partia mladých vedcov sa rozhodne pokúsiť zostrojiť teleport. Na začiatku ani nedúfajú, že by sa im tento sen mohlo podariť uskutočniť, no po dvoch rokoch práce sa im to podarí. Správa o ich vynál...
