Pohltení

8. Kapitola

Eiva nás vyvedie hore schodmi na prvé poschodie. Tento dom je hotový labyrint chodieb a schodísk, som zvedavá, koľko krát sa mi tu podarí zablúdiť. Otvorí jedny z dverí vpravo a ocitneme sa v útulnej izbe. V kozube horí oheň čo nám padne vhod, keďže mám pocit že každú chvíľu zamrznem. Parkety sú z tmavého dreva a na stenách sú zeleno-zlaté tapety. V strede izby je drevená manželská posteľ s bordovým baldachýnom a zo stropu visí krištáľový luster. Eiva otvorí dvere na šatníku a obe si nás premeria od hlavy až po päty. "Obe ste mi nejaké vychudnuté."Pokrúti hlavou a prehrabne sa oblečením." Hm, toto by vám malo sadnúť ako uliate." Povie a začne vyberať, do ruky mi strčí tenké biele šaty, zelenú sukňu a pevný hnedý kožený korzet. Potom ešte podkolienky, sako a čižmy pod kolená. A samozrejme, spodničku. Moju koženú bundu prehodím cez sušiak pred kozubom, rovnako tam aj poputuje zvyšok môjho oblečenia. Vo vedľajšej miestnosti sú tri vane naplnené horúcou vodou, oddelené závesmi. Ponorím sa do vody a cítim, ako mi teplo preniká až do kostí. Oproti predošlému pocitu je to obrovská úľava. Potom, ako sa cítim byť dostatočne zahriata, čistá a vlasy už nemám zlepené slanou vodou, postavím sa z vane a zabalím sa do teplého županu. Prejdem do vedľajšej izby a oblečiem sa. Navlečiem si spodničku a na ňu prehodím biele šaty. Eiva mi okolo pása uviaže vrchnú nazberkanú zelenú sukňu, ktorá je vpredu kratšia ako vzadu a na ňu uviaže korzet. Na nohy si navlečiem podkolienky a vhupnem do čižiem. S úľavou zisťujem že už niekým nosené boli, takže otlakov sa báť nemusím. Vlasy si ešte vlhké rozčešem ale medené lokne sa nedajú a pevne držia na svojom mieste. Vydýchnem a okolo krku si zapnem srdiečko od Noaha. Do miestnosti vojde Katrina, tiež už oblečená. "Tak, a môžme ísť jesť." Veselo zvolá. "Umieram od hladu." Vzdychnem si. "Neboj nič, dnes večer sa naješ do sýta." Zídeme dole schodmi zatiaľ čo si Eiva rozradostene pospevuje. Vstupná hala je krásna miestnosť, podlaha pokrytá vzorovanými kobercami, obrovský luster v strede stropu a hlavne veľké okná s výhľadom na rieku. Miestnosti dominuje obrovský mramorový kozub ktorý jej dodáva príjemnú hrejivú atmosféru. Vo vzduchu cítiť závan santalového dreva a škorice. Eiva nás vovedie do jedálne. Miestnosť je takmer úplne plná a panuje v nej príjemný chaos. Na stoloch je kopa jedla od pečených jabĺk až po pečené zvieratá. Usadíme sa za stôl k skupine s ktorou sme sem cestovali. Katrina si prisadne k Malcolmovi ktorý jej dá pusu na líce, čo mi bolestne pripomenie Noaha. "Kde by som mohla získať mapu?" Spýtam sa ich, Malcolm zdvihne pohľad od taniera a utrie si ústa do servítky. "V archíve ich určite pár bude, pokojne si nejakú zober." Naložím si z pečených jablk a zemiakov, no keď si uvedomím, že ostatní teraz niekde pravdepodobne hladujú, už tak veľkú chuť do jedla nemám. Ak sa však teraz nenajem, zajtra nebudem mať silu a to ma bude zbytočne zdržovať od hľadania. Niekto ma zozadu zaťahá za pramienok vlasov. Otočím sa a zbadám asi päťročné dievčatko s ryšavými vlasmi. "Máš také divné vlasy ako ja." Poznamená so zamysleným pohľadom. Malcolmom s Katrinou sa takmer zadusia od smiechu. "Myslím, že si prvá osoba na ktorú sa podobá." Podotkne Katrina. "Ako sa voláš?" Spýtam sa malinkej. "Som Devi." Povie a z môjho taniera si zoberie pečené jablko do ktorého zahryzne. Med jej steká po malých prštekoch a utriem ho skôr, ako jej stihne kvapnúť na šaty. "Prečo si tak neskoro hore, drobec?" Spýta sa jej Malcolm. "Mala som škaredé sny." Zamračí sa Devi. Na toto už obaja stíchnu a ďalej sa malinkej už nič nepýtajú, asi viem prečo. Ďalej jeme potichu.

Potom ako ma tí dvaja prinútili zostať s nimi ešte na krígeľ piva sme sa už naozaj pobrali spať. Eiva ma odprevadila do jednej z horných vežičiek. Bola to malá, ale o to útulnejšia izbietka. Mám výhľad na rieku a zvyšok mesta. Kúsok od môjho okna vzduchom preplávala ďalšia vzducholoď. V miestnosti je truhlica na šaty, v ktorej už sú poskladané moje suché veci, drevená posteľ s teplou dekou a nočný stolík s niekoľkými knihami a malou lampičkou s bordovým tienidlom. Steny sú bledunko žlté, i keď je to v šere ťažké rozpoznať. Na strope je namaľovaná nočná obloha s piatimi mesiacmi a striebornými hviezdičkami. V truhlici nájdem hrubú nočnú košeľu ktorá mi padne výborne, keďže izbičku zahrieva iba malinký kozub oproti posteli. Oblečenie povystieram na truhlicu a vhupnem do nočnej košele, keď začujem nesmelé zaklopanie na dvere. Jemne stisnem kovanú kľučku a otvorím dvere, je to Devi. "Oni nechcú odísť." Posťažuje sa mi so slzami v očiach. Kľaknem si k nej a spýtam sa, "kto nechce odísť, Devi?" Zasmrká noštekom a rozplače sa. "Zlé sny, nedajú mi pokoj. Poď sa pozrieť." Zaťahá ma za ruku. Čo za zlé sny musia trápiť malé dievčatko ktoré sa nebojí prejsť úzkym tmavým schodiskom úplne sama? Otvorí dvere a spod postele vytiahne dočmáraný papier. "To je klietka," vysvetľuje," tu ich držím ale niekedy sa im z nej podarí vyšmyknúť a robia mi zle rovnako ako predtým." Vyhupne sa na posteľ. Zamyslím sa a dostanem nápad. Zo zápästia si odviažem náramok, ktorý som si pred niekoľkými rokmi kúpila v Thajsku od mnícha, vraj by mal odháňať zlých duchov. Ak teda nejakí sú, tak fungoval skvele a táto maličká ho potrebuje viac ako ja. " Nastav ruku." Vyzvem ju a Devi vystrie svoju malú bacuľatú rúčku. Náramok jej naň zaviažem troma uzlíkmi a vyzvem ju, nech si na každý jeden niečo potichu želá. "Tak, a tento amulet ťa bude odteraz chrániť vždy, keď na to nebudeš stačiť ty sama. Dostala som ho od jedného veľmi múdreho muža, ktorý mi povedal, že chráni pred zlými duchmi, a môžem ti prisahať, že za ten čas čo som ho mala ja, som žiadneho nestretla." Usmejem sa na ňu. Fascinovane ním krúži po zápästí a prezerá si farebné gorálky. "Ďakujem!" Zvýskne a objíme ma. "A teraz poď spinkať, už sa nemusíš ničoho báť." Poviem jej, Devi z nožiek zkopne papuče a ľahne si na posteľ, očividne čaká až ju prikryjem. Najskôr ju zakryjem dekou a potom hrubým paplónom. "Sladké sny, maličká." Poviem a dám jej božťek na čelo, na čo sa zasmeje. Tento drobec mi po dnešnom dni príde ako jeden veľký liek.