Pohltení

6. Kapitola

"Čo to má byť dočerta? To, že sa nevieš biť ešte pochopím, ale hrať sa na hlúpu a tváriť sa že nevieš, čo sa okolo teba deje, je už príliš. A to som ti chcela pomôcť." Odfrkne a postaví sa.

"Nie, Katrina, počkaj! Zdá sa ti že si z teba robím srandu?" Spýtam sa jej s kamennou tvárou. Katrina zaváha, a sadne si späť. Zahryzne si do ďasna, nadýchne sa a začne rozprávať. Pred desiatimi rokmi našu planétu obsadila cudzia rasa veľmi podobná tej našej. Invázia sa začala nenápadne, jej prívrženci verbovali čoraz viac a viac našich ľudí, až sa celý náš svet rozdelil na dva tábory. Začali ničiť všetko, čo im prišlo do cesty," rozhodí rukami okolo seba, tá step, ktorú tu teraz okolo seba vidíš, bola kedysi jeden z našich najväčších lesov. S ničím sa nedokázali uspokojiť a tak ničili čoraz viac a viac, zásoby jedla sa stenčovali, neotrávenej pitnej vody bolo čoraz menej a pôda prestávala rodiť. Ľudia sa začali sťahovať na sever dúfajúc, že nehostinné podmienky generálovu agresiu a chtíč zastavia, no bolo to márne. Všetko musí by jeho. Ľudia, ktorých sa mu nepodarilo zlákať nechal umrieť od hladu, no zle na tom začala byť aj jeho armáda. To sme využili a vzopreli sa. Postupne sa nám podarilo získať tri z našich hlavných miest. Naše deti majú konečne čo jesť a začali sme sa zotavovať. Odmeny na hlavy rebelov sú stále vyššie ale množstvo ľudí, ktorí sa k nám do odboja pridávajú je čoraz viac. Poď, slnko už pomaly zapadá. Do zajtrajšieho rána už chceme by v meste" Postaví sa a opráši si oblečenie od prachu a bodliakov. Do ruky mi strčí vak s vodou. "Jedla si dnes niečo?" Spýta sa. "Nie, nemala som čo." Poviem, keď si spomeniem na spoločný obed s Noahom...Zo svojho plecniaku vyberie nejakú divnú placku a bez slova mi ju podá. "Ďakujem." Kývnem hlavou. "Dobre ľudia, všetci na kone. Do rána chcem byť doma!" Zvolá ich vodca, myslím že ho niekto nazval Malcolm. "Hej, ty tam!" Zvolá na mňa. Mám chuť sa odvrátiť ale viem, že tým by som svoju situáciu o moc nezlepšila. "Vieš jazdiť?" Spýta sa ma. "Áno viem." Namrzene odvetím. Chytím koňa za opraty, pravú nohu vložím do strmeňa, odrazím sa a vhupnem do sedla.

Práve keď si do úst vkladám poslednú časť placky, všetci vyzerajú byť pripravený vyraziť. Malcolm sa vrhne do tmy, za ním ide druhá Katrina a po nej zvyšok. Nejako sa mi podarí dostať do stredu toho chaosu, takže mi nehrozí, aby som sa našej skupine stratila. Vzduch je čoraz chladnejší a nohy mi mrznú. Ešte že mám tú bundu.

Noah.

Kde je? Určite teraz mrzne... Keď vošiel do portálu, mal na sebe len sveter, ktorý som mu dala na posledné Vianoce. A čo ostatní? Jedli dnes niečo? Sú v bezpečí? Pevnejšie chytím opraty a pätami koňa popohnem, aby šiel rýchlejšie. Rytmika dupotu podkov o vyschnutú zem ma upokojuje. Udržiava ma v prítomnosti. Prikloním sa bližšie ku konskej hrive a nadýchnem sa ľadového vzduchu. Očami pátram tmou v nádeji, či zbadám Noaha. Že sa mu podarilo založiť oheň, ktorým ma k sebe priláka.

Toto sa nemalo stať... Nemali sme sa rozdeliť. Nikto z nás. Čo ak sú ostatní spolu a len mňa prenos oddelil? Nemá ich v pazúroch generálova hliadka? Po tvári mi stekajú slzy ktoré sa mi nepodarilo potlačiť. Miesto toho ženiem úbohé zviera vpred.

Chcem zmiznúť a zobudiť sa zo zlého sna dva roky dozadu, kedy nám tento sprostý nápad napadol. No čas sme stále neovládli. Jediné, čo nás poslúchalo, bol priestor.

Môžte ma zlomiť, zahrabať pod túto suchú zem alebo rozdrviť, no nevzdám sa. Nájdem ich, aj keby ma to malo stáť všetko. A vy, tí, ktorí sa ma budete snažiť zastaviť vedzte že žena, ktorá sa pri pohľade do plameňov usmieva, je horšia ako najväčšia búrka. Dotknete sa ich a prisahám, že vás nájdem a že si nič v živote nebudete priať viac než to, aby ste sa už nikdy nenadýchli.