Pohltení

10. Kapitola

*Na obrázku je Katrina

Po obede som sa rozhodla ísť vyhľadať chlapíka, ktorý by mi mal pomôcť s hľadaním ostatných. Mal totiž na starosť transport všetkého možného druhu od ľudí, potravy a potrebných súčiastok do skrytého mesta. Spolieham sa na to, že vďaka známosti s Malcolmom a Katrinou s tým nebudú také problémy. Potrebovala by som niečo, s čím môžem prejsť veľkú vzdialenosť a to relatívne v bezpečí.

Potrebujem vzducholoď.

Dvere natreté odlupujúcou sa jantárovou farbou hlasne zaškrípali. Do obchodu poblíž doka svietilo svetlo cez farebné vitrážové okienko. Vnútri bolo prítmie a farebné paprsky svetla osvetľovali tancujúce čiastočky prachu. Zišlo by sa tu povysávať. "Haló? Je tu niekto?" Zvolám nesmelým hlasom, za čo sa na seba nahnevám. Ak na mne bude znať strach alebo zraniteľnosť, všetko pôjde oveľa ťažšie. "Laurel? Priniesla si mi tie žiarovky? Dochádzajú nám medené káble, tie musíme tiež doobjednať, ľudia po nich idú ako šialení." Takmer do mňa vrazí mužíček nízkeho vzrastu s dlhočiznou ryšavou bradou a svietivými zelenými očami. Plešinu má zakrytú pestrofarebnou baretkou a na saku má prepálené diery, pravdepodobne z fajky, ktorá mu trčí z vrecka. "Dobrý deň slečna, prajete si? Prepáčte, podľa hlasu som si vás pomýlil s mojou dcérou."

"Poslali ma za vami Katrina a Malcom, vraj by ste mi mohli pomôcť." Usmejem sa, mužíček ma vovedie do vedľajšej miestnosti preplnenej knihami, rôznymi spismi a neporiadkom. Zo stola odhrnie pár papierov a usadí ma na stoličku pred neho. "Potrebujete niečo opraviť, alebo vyrobiť?" Spýta sa ma.

"Potrebovala by som niečo s čím môžem prejsť veľké vzdialenosti za čo najkratší čas s miestami pre viacerých ľudí."

"To je múdre, v týchto časoch by nikto nemal cestovať sám, obzvlášť nie žena. Aký máte cenový limit? Podľa toho vám budem vedieť povedať viac"

"Navrhujem vám výmenu, čo by ste vymenili za toto?" Z vrecka na šatách vytiahnem svoj mobil so zomierajúcou baterkou. Som milo prekvapená, že výboj spôsobený prechodom cez Vortex ho nezničil úplne.

"No, výmenný obchod väčšinou neuzatváram, ale táto vec vyzerá viac než zaujímavo. Smiem sa spýtať, na čo sa používa? S touto technológiou som sa ešte nestretol..."

"Na mieste odkiaľ pochádzam sa používa na komunikáciu, i keď mám pocit, že to ľudí skôr oddelilo ako zblížilo. Tu je mi na nič, ale myslím, že pre vás by to mohlo znamenať riešenie pre veľkú časť vašich technických problémov." Po chvíli prezerania sa na mňa chlapík usmeje a ja viem, že dohoda je na svete.

Prístav bol preplnený rôznymi malými lietadlami, teplovzdušnými balónmi a vzducholoďami od výmyslu sveta. Muž, ktorý sa mi neskôr predstavil ako Mortimer, ma zaviedol k jednej strednej, no krásnej vzducholodi. Drevená konštrukcia mala tmavohnedú farbu s pozlátkou na dverách, ku ktorým viedli strmé sklápacie schody chytajúce patinu. Vpredu, pred kokpitom, je celá predná stena z tvrdeného skla, takže kormidlovať sa mi bude skvelo. Mimo povinnej výbavy bola vzducholoď vybavená malou útulnou obývačkou, kuchynkou, spálňou a dokonca aj kúpeľnou. Strojovňa je pre prípad núdze umiestnená hneď pod kokpitom.

"Viete, ako sa s takou vecou narába?" Spýta sa ma Mortimer a kývne na kormidlo vedľa ktorého je na paneli milión kontroliek, tlačidiel a páčok. "Nie, no dúfala som, že ma to naučíte." Vzdychnem si. "Ale samozrejme slečna, za ten poklad čo ste mi priniesli, by bola hanba, ak by som vás nechal len tak napospas."

"Prosím, tykajte mi. Som Valencia." Usmejem sa a podám mu ruku na ktorú sa začudovane pozrie. Tak nič, toto asi u nich zvykom nie je. "Koľko sa plánujete zdržať v meste?" Spýta sa ma, zatiaľ čo začne niečo nastavovať na pilotnej doske.

"Iba toľko, koľko bude treba. Potrebujem odtiaľto odísť čo najskôr. Musím už iba zohnať mapu a zásobu potravín. Za koľko sa asi s týmto tu budem vedieť pohnúť zo zeme?"

"Niečo mi hovorí, že ty budeš veľmi šikovná žiačka. Môžeme začať ihneď, o pár dní budeš voľná ako vták."