Pohltení

15. Kapitola

Na fotke je Charlotte

Potom, ako sa mi podarilo Charlotte utíšiť, sa z hlboka nadýchla, oprášila si zo šiat na kolenách usadený prach a posadila sa na starú pohovku. "Dopad bol strašný. Myslela som si, že už sa viac nenadýchnem, tak veľmi to vyrazilo dych... Hneď ,ako som sa spamätala, som sa pokúsila nájsť ostatných, keď...Keď som ho zbadala." Slová jej zamrznú na jazyku a so slzami v očiach sa na mňa pozrie. "Sebastian... Presun neprežil, rozštvrtil sa." Ledva dopovie a opäť sa začne zadúšať plačom. Palcom zaprášenej ruky si utrie z očí slzy. "Bože, bolo tam toľko krvi. Ja... Pokúsila som sa zastaviť krvácanie ale vedela som, že nech spravím čokoľvek, bude to zbytočné. Je mi to tak strašne ľúto." Kameň na mojom srdci rástol. Bože, Sebastian. Nech som sa akokoľvek snažila predstaviť si ho mŕtveho, nedarilo sa mi to. Nevedela som prehltnúť predstavu, že by ten večne vysmiaty chalan mohol byť mŕtvy. Poznala som ho odmalička. Z našej partie bol najmladší, kvôli čomu sme si z neho často robili srandu. Mimo toho, že odmietal čokoľvek po hocikom dojesť alebo dopiť, takže ste sa nikdy nemuseli báť že vám pizza zmizne z taniera, to bol jeden z najúprimnejších, najčestnejších a najodvážnejšich mladých mužov akého som poznala. Mal geniálny mozog a tak neskutočne veľký potenciál dosiahnuť v živote niečo veľké... A namiesto toho skončil rozšvrtený na prašnej tajge. Ďaleko od domova, ďaleko od ľudí a práce ktorú miloval, sám... Zostal nepochovaný a zanechaný na pospas potvorám, ktoré na tomto mieste žili. Teraz sme už plakali obe. Žiaľ za blízkym priateľom ma gniavil a ja som vedela, že je to jedna z vecí ktoré si nikdy neodpustím.  Charlotte sa zhlboka nadýchla, potlačila slzy a pokračovala v rozprávaní:"Počas toho ako som sa snažila zachrániť Sebastiana,  som začula Logana s Noahom kričať. Nebol to vystrašený krik, bojovali. "Srdce mi vyskočí po uistení toho, že Noah presun prežil. "Kým som stihla dobehnúť, bolo iba v diaľke vidieť vznášadlá ako ich berú preč. Zostala som sama. Slnko ma strašne pálilo, za tie týždne čo som tu sa mi spálená pokožka stále celkom nevyliečila." Povie, na čo odhalí kúsok z pleca na ktorom vidím hojace sa pľuzgiere. Dva dni som blúdila po tajge, kým som natrafila na toto mesto. Kúsok pred ním som to už nevydržala a odpadla. Na druhý deň som sa zo studeným obkladom na čele zobudila u Sabriny. Tá mi potom pomohla sa ako tak zapojiť do komunity. Preto som teraz tu. Našťastie potrebovali mechaničku, takže som aspoň užitočná." Povie, smrkne a slzy si utrie do rukáva. "Už som prestávala veriť že ťa ešte niekedy uvidím. Koľko to je? Tri týždne? Mesiac?" Spýta sa ma a v tom si uvedomím, že som tie dni prestala rátať. Za chvíľu to od nášho úteku bude mesiac. Mesiac, čo som nevidela a nemám žiadne správy o našich priateľoch. Po tejto myšlienke sa mi hrdlo stiahlo ešte viac. Teraz, keď som si istá že je Charlotte v poriadku, prvý krát cítim úľavu. Pevne ju objímem a zaprisahám sa, že nedopustím aby sa jej niečo stalo. Našou najbližšou úlohou bude nájsť našich chlapov.

"Dáš si čaj?" Spýta sa ma, chvíľu neodpovedám, zabratá do vlastných myšlienok, no keď mi pohľad padne na jej tvár, uvedomím si, že sa ma niečo pýtala. "Áno ďakujem." Pozriem sa na zem práve vo chvíli, keď na mňa vyskočí ryšavá guča chlpov. Zľaknem sa, keď si uvedomím, že je to líška. "Pridružila sa ku mne na ceste do mesta. Najskôr som si myslela že iba čaká na to, kým zomriem. No časom so pochopila, že som sa jej asi zapáčila. Už tri týždne sa odo mňa ani nepohla. Kým som bola v bezvedomí, Sabrina ju odo mňa nedokázala odohnať." Opatrne ju pohladkám po uškách, no keď vidím, že s tým potvorka nemá žiadny problém a usalaší sa mi na kolenách, úplne sa uvoľním. Po chvíli škrabkania začne vydávať zvuk podobný vrčaniu psa, na čo ma ale Charlotte upokojí, že ten zvuk znamená to, že sa jej to páči. O chvíľu sa vráti s dvoma šálkami horúceho čaju. Skôr, ako ho stihne položiť na stôl, na dverách sa ozve tvrdé zabúchanie. "Otvorte, alebo tie dvere vykopnem!" Zahučí hrubý mužský hlas. "Vera, sú tu, musíš sa skryť. Prišli pre mňa, nie pre teba. Neboj sa, ja sa o seba postarám. Sú strašne hlúpi." Začne rozprávať Charlotte popri tom, ako ma tlačí dozadu do skladu. Skôr ako stihnem namietať, sotí ma do komôrky a kým sa stihnem otočiť, počujem ako ma zamkla. "Charlotte, neopováž sa!" Potom už len počujem vykopnutie labilných drevených dverí a tvrdý dupot ťažkých krokov. Pozriem sa cez kľúčovú dierku a vidím ako sivé tiene - generálovi vojaci vchádzajú do vnútra. Charlotte hrdo stojí v strede miestnosti s bradou vztýčenú na hor. "Si obvinená z napomáhania rebelom pri pokuse o prevrat a za výrobu zbraní. Týmto ťa zatýkam." Vyhlási škrípavým hlasom ten menší z bandy. "No čo dievčatko, pôjde to po dobrom, alebo zlom?" Uškrnie sa najväčší z nich, nepochybne, ich veliteľ. Fuj, takého odporného chlapa som dlho nevidela... Brada zašpinená od bohvie čoho, oči zahalené sivým zákalom a brnenie, ktoré má na sebe, je zhrdzavené od krvi. Charlotte hrdo zdvihne bradu a bez slova vystrie ruky pred seba. Bez slov jej ruky zaklapnú do pút a odvedú preč. Chvíľu potom, ako som sa zaprisahala že ju už znova nestratím, mi ju pred očami odvliekli preč. So zúfalstvom v srdci sa rozkričím a nohou z plných síl kopnem do dverí. Mlátim do nich kým sa nerozletia a potom vybehnem z dverí. Vidím už iba prašnú cestu a piatich mužov na koňoch, smerujúcich do mesta. Klesnem na kolená a tvár zložím do dlaní. Hnev a zúfalstvo vo mne rastie až mám pocit že o chvíľu vybuchnem. Utriem si z očí slzy, postavím sa na trasúce sa nohy a vyberiem sa za Sabrinou rozhodnutá zachrániť Charlotte.

Sebastian

Tak, trocha ste sa dnes zoznámili s príbehom Charlotte, čo myslíte, podarí sa Valencii zachrániť Charlotte? (hej, zase som zmenila meno Valencia, skratka Vera, dúfam, že vám nebude vadiť zvyknúť si na nové :) )

Ak sa vám kapitola páčila, veľmi ma poteší vote alebo komentár, ďakujem!