Pohltení

13. Kapitola

"Milujem ťa Moorová." Povie mi s lišiackym úsmevom, v lesklých očiach mu však vidím strach. "To hrozné priezvisko, ti už možno dlho nezostane." Kým mu stihnem odpovedať, dvere sa za mnou zavrú a pohltí ma hluk. Klesnem na kolená a päsťami udieram do medených dverí, ktoré ma od neho delia. Srdce sa mi od zúfalstva a smútku trhá na kusy. „Noah!" Kričím jeho meno, nepomáha to, je preč, je tak strašne ďaleko... Mám pocit že sa od strachu zbláznim. 

Prudké zatrasenie ma preberie z mikrospánku. Žalúdok mám zo živej spomienky na Noaha stiahnutý a v hrdle mám veľkú guču. Prstami sa dotknem rany na boku a zistím, že mi stále neprestala krvácať. Musím preradiť na autopilota a pokúsiť sa zastaviť krvácanie. Cez slzy takmer zatiahnem za zlú páčku. Utriem si slzy z tváre a z police na kuchynskej linke vytiahnem malú flaštičku a obväz. Umyjem si ruky v mise s čistou vodou, zatnem zuby a strhnem si krvou prilepené tričko z rany. Miesto výkriku si silno zakusnem do pery, ktorú si takmer rozhryznem. „Doriti! Doriti, doriti, doriti!" Zanadávam, keď sa mi bolesťou roztraseným rukám vyleje z flašky pár kvapiek vzácnej tekutiny na zem. Zvyšok sa mi už podarí nakvapkať na čistú gázu, ktorú si pritlačím na krvácajúcu, mierne oškvrknutú ranu na boku. Teraz už plačem z iného dôvôdu. Bolesť je neznesiteľná. Obväzom si obviažem pás tak, aby bola gáza pevne priviazaná o ranu a vrátim sa ku kormidlu.

Už pár dní som poriadne nespala. Vždy, keď zavriem oči, tak ma prenasledujú udalosti z predošlých dní. Zúfalý krik detí volajúcich svojich rodičov, horiace domy... Ľudia v plameňoch, rúcajúce sa hlavné sídlo so všetkými ktorí z neho nestihli ujsť. To zúfalstvo, ten strach...

O pár hodín by som podľa trasy, ktorú mi nakreslil Malcolm do mapy, mala doraziť do mesta v ktorom sa dúfam ukrýva Charlotte. Stretnutie s ňou a zistenie, že je v poriadku, by mi aspoň z časti odľahčilo kameň ktorý mi leží na srdci.

Pomaly sa blíži noc, v diaľke badám svetlá mesta, podľa vzdialenosti ktorú odhadujem, by to malo byťo to, ktoré hľadám. Zhasnem svetlá a potichu, nepozorovane začnem pristávať. Vzducholoď sa jemne plachtí jasnou nocou. Krajina podo mnou sa postupom času zmenila z hustej tajgy na vyschnutú púšť prerušovanú úrodnými oázami. Ak sa Charlotte premiestnila do niektorej z častí púšte, tak je zázrak, že vôbec prežila. V tom si spomeniem na Noaha a modlím sa aby mal rovnaké šťastie ako my dve. V okamihu, ako sa vzducholoď ľahučko znesie na zem, zhasnem všetky svetlá, vypnem motor a z truhlice vyberiem plášť od Mortimera. Symbol rebelov si pripnem nad srdce a zamknem za sebou dvere. Hlavu si ukryjem pod kapucňu červeného plášťa a vkročím do podozrivo tichého mesta. Očami blúdim po trámoch domov, dúfajúc že na jednom z nich nájdem vyrezaný symbol povstania, keď sa zrazu jedny z dvier rýchlo otvoria. "Preboha, človeče, čo robíš vonku?" Ozve sa hlas, ktorý ma v sekunde vtiahne dnu. Otočím sa a vidím starenu ktorá v sekunde ako sa za mnou zabuchnú dvere, zbesilo zamyká päť rozličných zámkov, ktoré má pribité k dverám. Vystrašene vytiahnem dýku z pošvy a namierim ju pred seba. Keď sa ku mne neznáma otočí, zdvihne ruky nad hlavu. "Ak dobre viem, si Valencia. Malcom mi oznámil že dnes v noci by si mala priletieť." Povie a opatrne odokryje symbol povstania vytetovaný na predlaktí. "Ľudí s tajými svetlými vlasmi tu veľa nenájdeš, preto bolo veľmi ľahké ťa spoznať." Povie potom, ako si z vlasov zložím kapucňu. "Situácia sa od poslednej správy zmenila.  Od predvčerajšieho útoku stihli takmer úplne prevziať mesto. Využili stretnutie rebelov, ktoré sa malo konať zajtra. Niekto z vnútra nás musel zradiť." Vzdychne si a sadne do hojdacieho kresla. Pozrie sa na mňa výrazom ktorý značí, že si na ničo spomenula a spýta sa:" Drahá moja, dáš si čaj?"  Usmeje sa, "áno, veľmi rada... Ďakujem. A prosím, volajte ma Vera." Usmejem sa na ňu. "Kde nájdem Charlotte?" Spýtam sa, zatiaľ čo starká nalieva horúci čaj do šálok. "Býva o tri ulice ďalej, na tvojom mieste by som však počkala do rána. Je zákaz vychádzania pod hrozbou zastrelením. Mŕtva jej, myslím si, veľmi nepomôžeš." Žmurkne na mňa. "Väčšina z generálových strážcov sú polená, jediná výhoda ktorú majú, je tá, že ich je veľa. S výcvikom sa až tak neobťažovali. Ten odznak ktorý máš pripnutý na hrudi by som na tvojom mieste umiestnila na bezpečnejšie miesto. Ak ho zbadajú, do pár dní je po tebe." Upozorní ma. "Mimochodom, som Sabrina, sestra Eivy." Povie na čo privrie oči v snahe zadržať slzy. "Nestihla ujsť zo sídla, odmietala odísť bez Devi, ktorá ale spala na jednom z horných poschodí... Zvyšok si už videla na vlastné oči. Ten čaj ktorý som ti pripravila, by ti mal zabezpečiť dobrý spánok. Vidím, že ho veľmi potrebuješ." Usmeje sa na mňa. "Poď, ukážem ti kde budeš spať." Povie a zdvihne sa zo stoličky s mojou šálkou v ruke.
"To netreba, naozaj, prespím u seba na lodi." Poviem, na čo ma ale starenka zastaví.
"Už si zabudla na to, čo som ti pred chvíľou povedala? Vyjdeš von, niekto si ťa všimne a prásk. Je po tebe. Túto noc zostaneš u mňa. Ráno ťa zobudím a zavediem ťa za Charlotte." Otvorí dvere do malej izbičky. Privíta ma žiara sviečky a hrubý paplón. "Noci v púšti bývajú chladné a dreva je málo. Čaj vypi do dna, inak bude bez účinku. Dobrú noc, Vera." Kým sa jej stihnem poďakovať, potichu za sebou zavrie dvere. Dopijem čaj, ktorý mi zrovna neulahodil, ale pri predstave o bezsennom spánku som ho prijala ako najväčší dar. Ľahnem si do postele, sotva sa zakryjem, keď ma do svojho objatia vtiahne bezsenný spánok.

Tak, a je tu ďalšia kapitola. Čo myslíte, vraví Sabrina pravdu, alebo sa Valencia zobudí na mieste, kde jej pôjde o život?

Stále nie som spokojná s menom hlavnej hrdinky, takže je možné že sa ešte niekedy počas série zmení. ďalšiu kapitolu sa pokúsim pridať čo najskôr :)