Pohltení

3.Kapitola

"Mali by sme dopísať protokol. Ktorá dvojica je teraz na rade?" Spýtam sa Charlotte, ktorá sa práve prehrabáva medzi našimi záznamami. "Ach,"povzdychne si. "Som to ja s Loganom. Zajtra to bude hotové, Vera." Usmeje sa na mňa. Rozvalím sa do nášho kresla a napadne mi jedna vec, ktorú sme ešte neotestovali:"Teleport dokáže preniesť jeden objekt, zvládne však bez mutácie a poškodenia preniesť dva?" Spýtam sa nahlas ostatných.
"To je vec, ktorú by sme mali čo najskôr skúsiť!" Zvolá Sebastian. Jeho euforizmus v týchto veľmi skorých ranných hodinách obdivujem. Z klietky, ktorá je vedľa vchodu vyberie ďalších dvoch škrečkov, keď zbadám, že jedného z nich stláča silnejšie ako je drobcovi po chuti, rozbehnem sa snažiac sa zabrániť malej pohrome. Je však neskoro. Sebastian zreve akoby ho z kože drali a pustí zahryznutého škrečka, ktorý padne na zem a trieli ku gauču, kde stojím ja. Rozbehnem sa za ním a keď je na dosah, vrhnem sa na zem a tesne tú malú potvorku miniem. Prebehne cez nohu Charlotte, ktorá ako vždy počas zapisovania ignoruje dianie okolo, zľakne sa a vyskočí zo stoličky na čo vyleje kanvicu s horúcou kávou na nákresy (ktoré pevne dúfam, už Logan zálohoval, inak ho asi roztrhnem!). Noah zo skrine vyberie piškótu a položí si ju na dlaň. Nehybne čaká, kým si ju škrečok všimne, čo nepotrvá dlho. O chvíľu mu už krpec sedí na ruke a spokojne chrúme maškrtu. Po dojedení nasleduje parťáka do hučiaceho stroja. Zapnem monitor funkcií a čakám, kým sa mikročipy v škrečkoch aktivujú. Ozve sa zapípanie ktoré nám oznámi, že s procesom môžeme pokračovať. Noah zadá súradnice a Charlotte nastaví páky do správnych pozícií. Teleportácia sa môže začať. Pohľad upriamim na obrazovku a čakám, kým sa nahodí signál. "Dúfam že ste zníž..." Nestihnem dopovedať a už sa deje vec na ktorú sme zabudli. Ozve sa iba pípanie a na obrazovke sa objaví červená rovná čiara. Zvieratká sú mŕtve. Zle sme nastavili rotáciu. Pri prenose dvoch objektov sa musí znížiť, inak nedostanú dostatočný priestor a zmutujú do jedného. "Znova." Zavelím. Tentokrát idem nastaviť rotáciu sama. Charlotte si sadne na moje miesto a Sebastian ( tentokrát veľmi opatrne) vloží škrečkov do teleportu. Systém nastavím tak, aby mali častice pri prenose dostatočný odstup. Noah spustí proces. Obrátim sa k obrazovke a s napätím čakám na výsledok. Opäť sa však ozve iba dlhé pípanie a plazmu pretne rovná červená čiara. Sklamane si povzdychneme. Musíme to ešte doriešiť, bude tam nejaký iný problém... "Na dnes to už nechajme tak. Poďme spať decká." Navrhne Charlotte. "Dobrý nápad, dnes už nevládzem ani rozmýšľať." Povie Noah pomedzi zívnutia. 

Zbalíme si veci, povypíname techniku, utrieme rozliatu kávu a Logan nás všetkých porozhadzuje domov. Sú dve hodiny ráno a ešte stále neprestalo pršať. S Noahom prebehneme cez park k nášmu vchodu. Z vrecka vyberie kľúče a odomkne dvere. Bytovka je na to, že väčšinu obyvateľov tvoria študenti v tejto hodine tichá. Výťahom sa vyvezieme na najvyššie dvadsiate poschodie. Z nášho bytu je nádherný výhľad na takmer celé mesto, neodbytné kvapky neustávajúceho dažďa nám klopú na strešné okno. Uvedomím si, že v spálni sme ráno nechali otvorené okno. Začnem sa obávať potopy. Otvorím dvere na izbe ale všetko je našťastie v poriadku, príjemná vôňa dažďa nám prevetrala obliečky. Zavriem okno a začujem, ako dáva Noah zohriať vodu do rýchlovarnej kanvice. Čaj pred spaním po ťažkom dni je obrovský luxus, na ktorý nedá ani jeden z nás dopustiť. Odosteliem posteľ a idem za ním do kuchyne. "Aký si dáš?" Spýta sa ma. "Dnes výnimočne harmančekový." Vyberiem zo skrine dva hrnčeky. Čistý biely porcelán je na okrajoch vyšperkovaný pozlátením.
"Aký si dáš ty?" Spýtam sa ho a vysadnem na kamennú kuchynskú linku vedľa neho. "To čo vždy." Usmeje sa a do hrnčekov naleje horúcu vodu. Potom sa ku mne otočí a zľahka ma pobozká. Položím mu ruky na ramená a jemne si ho pritiahnem bližšie. Nadvihne mi kolená čím prehĺbi náš bozk, keď v tom zavreští budík, ktorý nám oznamuje, že je treba vybrať vrecúška. Obaja vyskočíme a udriem si hlavu o skrinku nado mnou. Noah sa na mňa celý vydesený pozrie, no ja sa len rozosmejem. Zoskočím z linky a vezmem šálky do spálne. Obvykle pri ňom leňošíme v obývačke s výhľadom na spiace mesto, no dnes už naozaj nevládzeme. Po celom dni sa zahrabeme do vyvetraných bielych perín s pohárom čaju a v tichu sa k sebe túlime. To ticho je po všetkom tom hučaní ako vykúpenie. Pobozká ma na čelo, pretože vie, na čo myslím. Prázdne šálky položíme na nočný stolík a spoločne sa v objatí ponoríme do krajiny snov.