Pohltení

5. Kapitola

Cítim ako sa mi pľúca napĺňajú vodou. Prudko sa s kašľom posadím a napne ma na zvracanie. Chvíľu neviem lapiť dych a hlavu si skloním medzi kolená. Začujem okolo seba šuchot. "Noah?" Zvolám skôr ako otvorím oči. Zdvihnem hlavu a dívam sa do úplne cudzej tváre. Takmer ma prekotí. "Kto si?" vyhŕknem. "No, to by som sa mal pýtať skôr ja teba." Povie neznámy muž. "Kto si, a čo robíš na našom území?" Zamračí sa a hlboká vráska na čele sa mu ešte viac prehĺbi.
"Volám sa Valencia."S námahou sa postavím a vystriem. Poobzerám sa a zistím, že okolo nás je asi ďalších desať ľudí. Tá voda v pľúcach bola iba voda z vedra, ktorú na mňa vyliali. Moment.

Kde som?
A prečo tu nie sú ostatní?
Kto sú títo ľudia?

Okolo mňa sa rozprestiera nekonečná step. Dokonalo rovná krajina bola často prerušovaná stromami a vysokými kermi. Trávnatý porast mi siaha nad kolená a na horizonte sa črtajú obrovské hory. Vzduch tu voní akosi inak... Bol viac slaný. More! Musí tu byť niekde more! "Nevideli ste tu ešte niekoho ako ja?"
"Takže ste viacerí. Koľko vás je?" Spýta sa mu a jemne nakloní hlavu na bok. Musí to byť ich vodca.

"Je nás päť." Odpoviem a jemne zdvihnem hlavu. Nech si len nemyslí, že sa ho bojím.

"Takže päť narušiteľov. Kineyutan, večer podáš hlásenie kapitánovi." Kývol hlavou k vysokej a odpudivej hore svalov po svojom boku.
"Nie, nikoho okrem teba sme slečinka nevideli. A o to viac by nás zaujímalo ako si sa tu zjavila. Putujeme z mesta Nalian, čo je asi pol dňa chôdze odtiaľto. Kráčali sme spolu so zvyškom skupiny späť do hlavného mesta, keď si nám doslova spadla do cesty. Upozorňujem ťa, že ak je toto nejaká odporná pasca hliadky, tak ťa to bude bolieť." Zasyčí. Páni, ten je ale nepríjemný.
"Na zem! Hliadka sivých tieňov!" Skríkne žena ktorá stojí od skupiny najďalej. V diaľke si všimnem pár pribliujúcich sa sivých bodiek. V sekunde sa vetci hodia o zem, iba ja zostávam zmätene stáť. "Čo sa ti porobilo dievča? Prišla si o rozum? Okamžite si ľahni!" Skríknu na mňa. "Čo je hliadka? Prečo sa skrývame?" Ich vodca prižmúri oči, akoby si myslel, že si z neho robím srandu. Ešte im očividne nedošlo, že sa na sprostú nehrám a naozaj netuším čo sa deje. "Hliadka sú generálovi žoldnieri a na kadého z nás je vypísané bohatá odmena. Sme rebeli, snažíme sa rozvrátiť a zničiť tento systém. Povedal by som, že sa nám to celkom darí, keďže sa odmena čoraz viac zvyšuje..." Zachechcú sa. Po chvíli ticha začujem klepot konských kopýt. Ľudia okolo mňa sa napnú a potichu si vytiahnu zbrane. Vidím tu luky, meče a pár divne vyzerajúcich strelných zbraní. Keď sú kone takmer pri nás, vetci naraz vyskočia a zaútočia. Takúto synchronizáciu som ete nevidela. Každé seknutie mečom, kadý jeden výstrel bol dokonalý a dokonale načasovaný. Približne dvadsať členná skupina hliadky sa začala dávať na ústup, i keď mali v počte prevahu. V sile však určite nie. Rozbehnem sa preč z tohto chaosu, keď ma niekto schmatne za rameno a hodí o zem. Dopad mi vyrazí dych. Pretočím sa na chrbát a zbadám, že sa nado mnou týči ozruta v sivom kabáte. Zdvihne meč nad hlavu pripravený rozseknúť ma na polovicu, no využijem to, že stojí s rozkročenými nohami. Doteraz vyškerená tvár sa mu skrúti od bolesti a prekvapenia a nohy sa mu podlomia. Vyskočím na nohy a pokúsim sa mu z ruky vykrútiť meč, no zahryzne sa mi do ruky. Zvriesknem a začnem sa metať a kopať na vetky strany, jeho zuby ma ale nechcú pustiť. Rukou ma chytí okolo krku a začne ma krtiť, voľnou päsťou mu vrazím do nosa a i keď viem, že tým veľa riskujem, zdvihnem nohy čím sa obaja zvalíme na zem. Kolenom mu z posledných síl vyrazím dych a ruka na mojom krku konečne povolí. Posadím sa a tresknem mužovi hlavu o tvrdú zem. A znova, a znova...

"Bojovala si niekedy predtým?" Prisadne si ku mne jedna zo žien.

"Nie, nikdy nebolo treba." Vzdychnem si a zadívam sa na svoje dobité hánky. Ešte stále sa trocha trasiem. "Tak to teda potom vyzerá tak, že s nami chvíľu pobudneš." Povie rozhodne. "Nie! Musím nájsť ostatných." Nemôžem sa tu zabávať kým netuším kde je Noah a Charlotte... Čo ak sú všetci spolu a len mňa to oddelilo? Sú v poriadku?

"Zostaneš tu dokým si nebudem myslieť, že sa o seba dokážeš postarať sama. Takto by ťa zavraždili na prvom rohu. Naučíme ťa bojovať."

"To si ma tu len tak necháte? Aj keď neviete, kto som?"

"K odboju sa pridáva veľa ľudí a nie každý chce povedať svoj dôvod. Hlavné je, že chcú. Postupom času si ich preveríme a ak sa osvedčia, smú zostať. Stále nás nie je toľko koľko by sme potrebovali aby nás bolo. O pár dní dorazíme do hlavného mesta na stretnutie odporu. Tam sa ti veľa vecí vyjasní," povie žena. "Ako sa vlastne voláš? Ja som Katrina." Podá mi ruku. "Vera." Proti komu bojujete?" Spýtam sa.