Anjeli & Diably

~Prológ~

/Marinette/

Tma. Všade okolo tma. Jediné čo vidím sú oči diabla. Diabla, ktorému som uverila. Diabla, o ktorom som si myslela, že je iný... ale je ako ostatný. A ja hlúpa som mu uverila a on... on mi teraz ryje svojimi pazúrmi rany do hrdla. Ryje a pri tom sa vyžíva v mojej bolesti. Cítim tu prenikavú bolesť, ktorá sa dostáva do celého môjho tela. Po pri tom cítim ako mi po hrdle tečú potôčiky krvy, ktoré sa nechcú zastaviť. Oči mám zaliate slzami, ktoré stekajú po mojej vyblednutej tvári. Slzy dopadajú na zem a miešajú sa s krvou. Celé to dopĺňa ten prenikavý zvuk smiechu...

Že smiechu... skôr škodoradostné výsmiechu. Smiech, ktorý trhá moje uši. Smiech, ktorý ma rozplakáva ešte viac.

Smiech diabla...

Rýchlo som sa zobudila a začala sa prezarať po celej miestnosti. Rukou som sa chytila za hrdlo, kde je jazva. Jazva od pazúrov. Táto spomienka ma prenasleduje dlho. Táto skúsenosť ma naučila dve veci.

Prvá, že všetci diably sú rovnaký.

A druhá...

Nikdy never nikomu.

Na prológ to stačí nie ? Ešte raz by som vás prosila aby ste tolerovali chyby v texte lebo je to len moja prvá FF na ML a celkovo môj prvý príbeh. Takže budem rada ak by ste mi vyjadrili svôj názor. Či už bude pozitývny alebo negatívny ;)

Ti_ri_ri ;)