Waitress (SK/CZ Louis Tomlinson)

Chapter 3

*Louis*  

"Koľko máš rokov?" spýtal som sa jej.

"Ty povedz prvý!" štuchla do mňa a usmiala sa.

"Ja mám dvadsať!" hrdo som sa vystrel a čakal som, že ona bude mať o niečo menej pretože som predsa nechcel byť mladší, keď si do nej dovoľujem, tak ako si teraz dovoľujem.

"20!" vyhŕklo z nej a tiež sa vystrela podobne ako ja a by naznačila to, že aj ona je veľká šéfka.

Bola taká rozkošná. Nikdy som sa takto s dievčaťom nerozprával a nezbližoval po tom ako chodím s Eleanor. Eleanor nadovšetko milujem a nechcem ju stratiť. No k Abby m niečo priťahovalo, čo som k El nikdy necítil. Neviem ten pocit opísať, pretože vôbec som to nezažil. Zostali sme chvíľu ticho keď som ja rozmýšľal nad Eleanor a v mysli som ju s Abby porovnával. Na Abby sa mi páči, že povie hneď čo si myslí, bez ohľadu na to, kto som, či som slávny a bohatý.

"Máš frajerku?" vytrhla ma z mojich myšlienok a dosť ma touto otázkou zaskočila.

"Prečo sa pýtaš?" "No lebo na takú slávnu hviezdu ako mi ťa opisoval Jessie sa musia baby ťahať. Podľahol si nejakej fanúšičke?" usmiala sa a zákerne sa na mňa pozrela.

"A ty máš frajera?" odvrátil som útok otázky a čakal som čo mi odpovie. Ani neviem ktorá odpovedať by ma potešila viac.

"Ja som sa pýtala prvá!" Bola strašne tvrdohlavá a to sa mi nej tiež páčilo. "Takže máš tu frajerku?" "Nie. " vyhŕklo zo mňa bez rozmyslenia a rozmýšľal som nad že som asi týmto spravil veľkú chybu.

S Abby sme sa na lavičke rozprávali ešte asi hodinu. Zrejme zabudla na čas pretože sme sa dohodli na pol hodinu ale nejako sa to predlžilo. Bola strašne tvrdohlavá a zásaditá. Rozprávalo sa mi s ňou veľmi dobre. Konečne nejaké pekné dievča, ktoré nevrieska pri pohľade na mňa. Mala krásne a prenikavé hnedé oči a krásne dlhé vlasy. Na končekoch ich mala natočene s blonďavým melírom. Bola rozkošná keď sa usmievala. Dokázal by som si s ňou tráviť celý môj voľný čas. V tom mi ale v hlave zasvietila kontrolka menom ELEANOR. "Máš Eleanor, miluješ ju! Vždy to tak bolo aj bude!" chcel som si dať facku za to, že som pomyslel na iné dievča s predstavami, ktoré som mal doteraz iba s El. Nechápal som čo sa to so mnou deje. Poznám ju ani nie hodinu a mam pocit, že by som pre ňu urobil čokoľvek len aby bola so mnou. Pretože v jej prítomnosti som sa cítil vážne fajn.

"Aké je to by byť slávnym?" vytrhla ma z myšlienok a naliehala na mňa aby som jej odpovedal.

"Je to bláznivé. Má to svoje výhody aj nevýhody. Na jednej strane je to super, pretože si môžeš viac-menej všetko dovoliť a ľudia ťa uznávajú ale na druhej strane nemáš žiadne súkromie a asi odlúčený od svojej rodiny!" Pri tejto vete som si spomenul na moje krásne dievčaťa doma. Moje krásne sestričky s mojou mamkou.

"Chýba ti rodina však?" smutne sa na mňa pozrela a ja som prikývol.

"Viem aké to je!" vzdychla si a odvrátila sa odo mňa.

"Ty sa nestretávaš zo svojou rodinou?" spýtal som sa jej a ona sa konečne na mňa pozrela a smutne sa pousmiala a potichu si vzdychla:

"Nie. Vždy som chcela ísť za svojím snom a to ísť študovať do Londýna umenie. No moja rodina nebola nikdy nejako bohatá a moji rodičia na to nemali peniaze. Ja som však tvrdohlavá a odišla som od nich sem do Londýna študovať na obyčaj strednej. Mala som vtedy asi 16 a bola som pobláznená pubertiačka, ktorá presne nevedela čo chce. No mala som stále ten sen ísť študovať na prestížnu školu tu v Londýne!" povedala a na konci jej trochu zlyhával hlas. Bola asi z toho dosť smutná, keďže sa nevídala so svojou rodinou.

"A teraz už študuješ na tej univerzite?" spýtal som sa úplne prihlúplu otázku, pretože som si neuvedomil, že odkiaľ by na to asi mohla zobrať peniaze. Smutne a už aj hnusne sa na mňa pozrela a spomedzi slzy povedala:

"Kde by som asi na to zobrala peniaze? Ja nie som svetová superstar ako si ty! Snažím si privyrobiť na tu školu aby som mohla ísť študovať aspoň od budúceho roka. Preto pracujem ako čašníčka.!" Stiekli jej slzy po tvári, ktoré si hneď rýchlo zotrela a tvárila sa akoby nič.

"Abby nechcel som ťa rozplakať!" pohladil som ju po chrbte. Ona len zvraštila čelo a okamžite odo mňa odskočila. "Ja už pôjdem!" zobrala si kabelku a bola na odchode. "Nechoď, ešte. Vážne mi prepáč za hento. Nechcel som aby si bola smutná. Nevedel som o tom." snažila som sa ju prehovoriť.

Ona sa začala smiať. "Ja za to na teba nehnevám. Môžem si za to sama že som odišla! Vtedy som bola sprostá" buchla si do hlavy a začala sa smiať ešte viac: "Teraz som iná. Zodpovednejšia...teda aspoň myslím!" žmurkla na mňa.

"Tak prečo si hneď odo mňa tak odskočila, keď som ta chytil za chrbát?" šibalsky som sa na ňu usmial a ten jej úsmev zase zamrzol.

"Rada som, ťa spoznala Louis!" pošepkala a otočila sa. "Uvidíme sa ešte niekedy?" zakričal som na ňu aj keď som si nebol istý, čí to počula. Bola už dosť ďaleko. Ale otočila sa. Nič nepovedala. Iba sa usmiala a žmurkla na mňa. Z tohto stretnutia som mal zvláštny pocit. Bola naozaj krásna a milá, bola na zábavu ale zároveň bola zodpovedná....

No nemôžem s ňou byť. Mám Eleanor. Moju milú a krásnu El. Všimol som si ale že sa na ňu díval aj Harry. Môžem ju dohodiť Harrymu ak bude chcieť. Veď je to kamarát a chcem aby bol šťastný. Veď už dlho nemal žiadny poriadny vzťah....aj keď u neho sa ani nečudujem. No s Abby by mu to mohlo vyjsť.