Waitress (SK/CZ Louis Tomlinson)

Chapter 50.

Do nemocnice som sa dostal až po pol hodine.

"Kde je to gynecskolija?" vysukal som zo seba a upne zmätene a spýtavým pohladom som pozrel na recpčnú.

"Myslíte gynekologiu?"

"Ano. Moju ženu pred chvílou museli priviesť. Ona rodí!"

"Vy ste pán Tomlinson?" spýtala sa ma a ja som okamžite prikývol. Zaviedla ma na druhe poschodie, sukromnej nemocnice, ktoru sme mali zabezpečenu. Poznali ma tu, pretože sme si priali, aby to všetko bolo dikrétne kôli novínarom. Vybehol som z výťahu na dlhu chodbu, kde na dvoch stoličkách sedeli s hlavami sklonenými Zayn a Harry.

"No čo ako? Kde je? Už je?" zadychčane som sa ich spýtal no vzápetí som začul silný krik Abby, ktorý vychádzal z operačnej sále. Okamžite som so sebou trhol a chcel som ísť za ňou no Zayn ma zachytil.

"Louis, klud! Musíš vydržať!"

"Nemôžem ju tam nechať trpieť!" povzdychol som si a pozrel na veľké biele dvere, kde bol napísaný názov -Operáčná sála-

Bez slova som si sadol na stoličku vedľa Harryho a hlavu som si vložil do dlaní. Silno som privrel oči a modlil som sa aby sa jej niečo nestalo a aby bola v poriadku on a aj dieťa.

Zo sály sa ozývali iba jej výkriky. Trpel som. Strašne som trpel. Vedel som, že aj ona trpí a tak som to prežíval s ňou.

Po 15 minutach zavládlo na chodbe ticho. Zdvihol som hlavu a videl plno sestričiek ako vychádzaju preč z operačky. Postavil som sa zo stoličky a chcel som sa ich spýtať čo sa stalo, či su v poriadku.

Nikto mi neodpovedal. Každý sa na mňa pozrel neutrálnym pohlad a z tváre sa im nedalo vyčítať čo sa stalo.

"V yste pán Tomlinson?" ozval sa za mnou hlas doktora.

"Ano som" otočil som sa na neho, "Su v poriadku?"

"Neviem ako by som vám to povedal!" stisol pery a zadíval sa do mojej tváre. Nemal som z toho dobrý pocit.

"Desite ma! Stalo sa niečo?" so strachom som sa spýtal a v mojom vnutri som sa pripravoval na najhoršie.

"Bol to obrovský boj, pán Tomlinson. Nastali menšie komlikacie. Abby to mala strašne ťažke a...."

"A čo?" zvýšil som na neho hlas. "Prosím nehovorte mi, že sa im niečo stalo!"

Doktorova strnulá a vážna tvár sa zmenila na radstnu a usmievavu.

"3200 gramov, 52 centrimetrov! Máte krásneho zdraveho syna a bopjovnú priateľku!" usmial sa na mňa a potlapkal ma po pleci. Moje ruky okamžite vytrelili k mojej hlave za krotrú som sa cyhtila radostne som sa usmial. Padol mi obrovksý kameň zo srdca. Zvládla to!

Som otcom. Mám syna. Tommyho!

*Abby*

Ležala som na nemocničnej posteli. Otvorila som oči a zazrela nemocničné steny. Bolo tu plno obrázkov s deťmi a oproti mne velká plazma. Všetko tu bolo tak čisté a sterilné. Louis si dal teda záležať na tom, aby som tu mala čo najväčšie pohodlie. Táto izba bola luxusná. Iná ako obyčajne nemocničné izby.

Bolelo ma celé telo. Bola som tak strašne vyčerpaná a unavená. Obzrela som sa na bok, kde vedľa mojej postele bola malá postieľka. Dvihla som až na lakte a pozrela do nej. Bola prázdna. Zvráštila som čelo. Kde môj malý synček?

Chcela som niečo spraviť. Na niekoho zavolať alebo niečo. Ale vedela som, že by to bola hluposť. Určite mi ho prinesu. Teraz mu robia vyšetrenia a donesu mi ho o chvílu. Moja hlava opäť spadla na poduškua a privrela som oči. Spomenula som si na chvílku z pred pár minut, keď som pociťovala obrovsku bolesť a vzápátí obrovskú radosť. Keď som prvý krát uvidela to malé stvorenie ako plače, ako malo ešte zalepené očká a ako bolo ešte torvu špinavé od krvi hneď ma zahralo pri srdci. Prvý krát v živote som mala pocit ako keby som bola s niekym spojená. Ako keby som tu už nebola sama. Samozrejme, že pri Louisovi som sa cítila ako keby bol mojou druhou polovičkou ale pri Tommym to bolo iné. Rozhodla som sa, že sa bude volať Tommy. Louis bude mať radosť