Waitress (SK/CZ Louis Tomlinson)

Chapter 8.

*Abby*

Utekala som ani neviem kam. Utekala som sama pred sebou. Utekala som pred realitou.

Cez zaslzené oči som nič moc nevidela ale aj tak som bežala. Nevedela som prijať fakt že naozaj Louis odchádza a že sa s ním už nebudem stretávať. Ja viem, že je to pritiahnuté za vlasy keďže ho poznám len 3 týždne ale za ten čas som sa strašne na neho naviazala že to až nie je možné.

Sadla som si na lavičku v neďalekom parku. Dala som si hlavu do rúk a rozmýšľala nad tým čo mi práve teraz Louis povedal. Ak vážne odíde, nikoho tu už nebudem mať (ak nepočítam Tracy ale ta mi moc nepomôže.)

Možno vyvádzam viac ako jeho priateľka že odchádza ale v mojom prípade je to trošku iné. Možno by bolo dobré keby som sa nikdy nezastavila v tom parku a nedala sa s ním do reči. Nepoznala by som ho a to by bolo najlepšie. Prežívala by som naďalej môj nudný život "do práce a potom domov" všetko by bolo v pohode. teraz sa tu zosypem ako troska a smútim za niečím čo som poriadne ani nepoznala.

Z môjho rozmýšľania ma prebudil vibrujúci mobil v mojich rifľových šortkách. Pozrela som sa na mobil, kde mi svietila "nová správa".

"Abby, kde si? Prosím zavolaj mi. Musím sa s tebou porozprávať! -tvoj Boo xx"

Nechcela som ho už vidieť. Lepšie bude, keď sa už nebude stretávať a ani si volať. Musím na a neho zabudnúť a žiť svoj život nanovo.

"Louis, prepáč. Ale už sa nechcem s tebou stretnúť. Ja potrebujem pri sebe niekoho na koho sa môžem spoľahnúť a obrátiť ale ty tu nebudeš!" -Abby

Napísala som mu správa a mala som na pláne si vypnúť telefón ale skôr ako som to stihla spraviť mi začala zvoniť. Volal mi Louis. Nechcela som sa s ním rozprávať! Stlačila som teda červené tlačidlo a hovor zrušila.

Na druhý deň som sa nesnažila na to myslieť. V práci som behala zo strany na stranu takže som na to nemala ani čas. Dúfam, že to na mne ani moc nebolo vidieť, pretože dnes celý deň nás pozoroval šéf pri práci. Lepší čas si ani vybrať nemohol!

Keď mi skončila smena išla som ako obyčajne cez park domov. Išla som aj okolo lavičky, kde sme sa prvý krát stretli (ak nepočítam reštauráciu!)

Zastavila som sa pri nej a chvíľu som ju pozorovala.

"Abby!" ozval sa za mnou známy hlas a ja som presne vedela komu patrí.

"Čo tu robíš?" spýtala som sa ale stále som sa neotočila.

"Čakám na teba!"

"Nepochopil si moju esemesku! Že ma máš nechať tak?" otočila som sa na neho a nadvihla jedno

obočie.

"Ale ja ťa nechcem nehať tak!" usmial sa a priblížil sa viac ku mne.

"Tak potom prečo odchádzaš? "

"Je to moja práca Abby, rovnako ako ty pracuješ v reštaurácii a menia sa ti smeny. Tak mne sa menia koncerty a musím chodiť aj cestovať. Nič s tým nenarobím!" mihol plecami a pozrel sa mi do očí. "Ty ani nevieš ako mi na tebe záleží, Abby!"

"Ja viem! Som tvoja najlepšia kamarátka a ty si môj najlepší kamarát!"

"Nikdy si nebola moja najlepšia kamarátka!" pohladil ma po tvári.

"Ako to?" zarazila som sa pri predstave že on ku mne necítil rovnaký vzťah ako ja k nemu.

"Vždy si bola niečo viac!" pousmial sa a oprel si svoje čelo o to moje.