Waitress (SK/CZ Louis Tomlinson)

Chapter 34.

"Si nervózny?" prehovorila som do tmy.

"Strašne!" odpovedal a mi a ja som začula zašuchotanie perín. "Ale budem pokojnejší keď budem vedieť, že tam budeš so mnou!"

"Keby som niečo cez tu tmu videla tak by som ti dala pusu alebo niečo také ale asi to nepôjde!"

"Môžeme to aspoň skúsiť!". Otočila som hlavu na Louisovu stranu postele a pomaly som sa začala približovať k miestu, kde som si myslela že budú jeho pery. No po chvíli som zacítila strašnú bolesť na čele. "Auuuu" skríkli sme naraz a na chvíľu sme sa odmlčali. Potom sme sa ale začali strašne smiať.

"My sme sa teda našli!"

"Slávny spevák alias Cirkusový šašo našiel spanilú princeznú pod maskou Čašníčky!" zasmial sa.

"Zase ti sebavedomie nechýba Louis. Že slávny spevák!"

"Nie nechýba! A preto možno zajtra vyhráme Birts Awards!"

"Vyhráte. Udivíš!" šepla som a konečne som našla cestu k jeho perám.

"Ľúbim ťa, Louis!"

"Ja teba viac, Abby!" šepol medzi bozkom a a položil si ma na svoju hruď kde som mohla spokojne zaspať.

"Ešte nespi!"

"Čo zase?" spýtala som sa a zdvihla som hlavu.

"Musíš mi sľúbiť, že sa so mnou zajtra vyfotíš pred novinármi!"

"Prečo?"

"Lebo chcem!"

"ale ja nebudem chcieť!"

"Ale budeš chcieť!"

"Nie nebudem!"

"Si tvrdohlavá!

"Ja viem..."

"Abby!" povedal o čosi hlasnejšie.

"Nie, nepresvedčíš ma!"

"Fajn!"

"Fajn!" odvetila som.

"Že som sa vôbec na niečo pýtal!" pokrútil hlavou.

"Aj tebe prajem dobru noc!" zasmiala som sa a konečne zatvorila oči.

Moje vlasy, ktoré som si vyčesala do hora a natupírovala som si poriadne zalakovala a ešte raz som si prešla po perách rúžovým rúžom. Poriadne som sa ešte prezrela v zrkadle a chystala som sa na odchod.

Predsa to nemôže byť až také zlé! Povedala som si pre seba už asi po 10-ty krát. Bola som tak strašne moc nervózna. Jediné moje šťastie bolo, že tam niekde pri mne bude Perrie s ktorou som sa ako tak spriatelila.

Pred o arénu ma auto doviezlo okolo siedmej. Všade už bolo strašne veľa ľudí. Bola som sama, keďže Louis tu už niekde dávno bol. Nemala som ale šancu zistiť kde je.

Šofér ma vysadil pred veľkou halou a ja som nemala ani najmenšiu šancu zistiť kde.

"Úsmev slečna!" ozval sa predo mnou hlas a potom som len stihla zaregistrovať blesky foťáku.

"Prosím nie" zakryla som si tvár rukami a otočila som sa. Oni boli však viacerý. Z druhej strany ma začali fotiť ďalší dvaja.

"No tak kočka. Nehanbite sa. Louis by určite nebol potešený keby sa takéto fotky, kde sa skrývate dostali na titulné stránky" uškrnul sa na mňa ďalší z nich.

"Ďakujeme za fotografie páni!" ozval sa za mnou hrubý mužsky hlas, "Toto už stačí. Poď Abby" podal mi ruku, ktorú som v tejto situácii s radosťou podala aj keď som vôbec nevedela kto je. Ťahal ma za sebou, bez slov a až do arény.