Waitress (SK/CZ Louis Tomlinson)

Chapter 17.

Dala som mu vášnivý bozk. Bozkávali sme sa takto asi 5 minut a mne sa nechcelo prestať. Bolo to taká úžastné, že sa moje rozhodnutie začalo meniť. Raz mi v hlave prebehla myšlienka, že by som sa mala na Eleanor vykašlať a a na tie jej hlupe ale zároveň pravdivé reči a zostať s Louim. No velmi dobre som si uvedomovala, že to nieje správne a že musím ísť.

Okamžite som sa teda od neho odtrhla. Svoje čelo som stále nechala opreté o to jeho a chvilu som mala ešte zatvorené očí.

Pohladila som ho po vlasoch a dala mu letmu pusu na nos.

"Zbohom Louis" pošepkala som.

"Nechoď! prosím!" zakňučal a tiež ma pohladil po vlasoch.

Naše čelá boli stále spojené a ja som si užívala posledné sekundy s ním. Vdychovala som jeho vôňu. jeho celého.

"Louis, musím ísť! Nepresvečíš ma!"

"Milujem ťa!"

"Ja viem!" posumiala som sa. Nedokázala som mu povedať že aj ja jeho milujem. Bolo by to odo mňa sebecké a keby som mu to povedala nenechal by ma odísť.

"Ešte raz, zbohom Loui. Nech sa vám s chalanmi darí. A hlavne tebe nech nájdeš tu pravú!" usmiala som sa a odtiahla som sa od neho. Schytila som kabelku do rúk a utekala som daleko preč od neho.

Moje kroky boli ťažké. nedokázala som udržať v sebe slzy. Bolesť mi opantávala mysel. nemohla som dalej bežať. Bola som už dosť daleko od neho a tak som sa sklonila klakla si. Chytila som si tvár do dlaní a rozplakala som sa. Bolo to pre mňa velmi ťažké.... Bolesť, smútok, strach z toho čo bude ďalej. Emocie so mnou strašne lomcovali. V hlave mi výrilo mnoho myšlienok no všetky smerovali len k nemu.

*Louis*

Odišla. uplne vážne... je preč. Opustila ma. Jasne mi povedala, že ju nemam konktovať takže už ju možno ani neuvidím. Moju krásnu a rozkošnú Abby. Lásku môjho života.

hned potom ako odšila som zostal sedieť na lavičke ale bola mi zima tak som išiel domov.

Hned ako som dorazil som sa vybral do kuchyne kde sme mali v chladničke falšku vodky. Vrchnák z nej som odhodil ani neviem kam a hned som sa napil.

Pálivá tekutina ma hriala v hrdle. Alkohol bol moja jediná útecha.

Ani som sa nenazdal a už som mal asi trštrťku flašy vypitú. Sedel som za barovým pultom a vzlikal.

Nemohol som stále uveriť tomu, že ma vážne opustila. Bola to najlepšie čo ma postretlo a teraz je preč. Ale odišla z nejakého dôvodu, ktorý som vážne nechápal a nechcela mi ho povedať. Bolo to zvláštne, pretože v jednu chvílu bola vysmiatá a uplne v pohode tak ako vždy a hned na to bola smutná, zamračená a uplakana. Muselo sa jej niečo stať no nedokázal som z nej dostať čo.

Bol som ale presvečný, že sa to dá nejako napraviť. Chcel som ísť za ňou. Alkohol ma opantal natolko, že som bol schopný urobiť všetko preto aby som ju získal naspeť.

No moja hlava a telo namietala. Ked som sa zdvihol z barovej stoličky a postavil sa, nohy sa mi podlomili spadol som na zem.

Po tom si už nepamätám poridne nepamatám. Len matne. Počul som iba hlasy. Kričali moje meno!

Otvoril som oči.

Stála predo mnou. Moja Abby! Krásna ako vždy! Ale......

Ona má kučeravé vlasy?

"Louis,zdvihaj sa!" prebudil ma z krásnej predstavy nad Abby hrubý hlas. Vzápetí som pocítil bolesť na pravom líci. Niekto mi dal facku: "Vstávaj Louis!"