Po vlnách rieky búrlivej
pláva telo panny prečistej,
ktorej prosby vyslyšané neboli,
ktorej rany stále krv chrlili.
Vojna prišla jak čierna škvrna
zakryla belasé nebesá,
panna sa viac nevyškiera,
keď k svojmu milému beží bosá.
Neuzrie viac jeho oči,
čierne, černejšie než
tá škvrna na oblohe,
hovorí mu "len pokojne lež."
Oči čierne pod viečkami
biela pokožka, rany na nej miestami
znaky boja, za svoju lásku
bádateľné sú.
Panna viac nemôže,
Všemohúci jej nepomôže,
vzal jej všetko, čo milovala,
viac jeho meno nevolala.
A teraz ju vlny rieky unášajú,
ako Orfea po strate lásky
viac jej vlny radosť neprinášajú.
Teraz sa odložili všetky masky
a na scéne nastala pravda,
krutá, no viac dá
ako nepravdivé slová,
žiadne sa k nej už nedostanú znova.
Rany čerstvé, krv sa valí.
Rieka ju unáša, keď sa jej život málil.
Holúbky si hrkútať viac nebudú,
nebudú ich pesničky sladké, hodné medu.
Svet prišiel o lásku čistú
nie len o jednu, ale aj stú.
Nepocítia viac domova teplo,
ľúbia sa už len duchom, no nie telom.
Rieka z nej zmýva škvrny krvavé,
duša čistá telo opustila
je teraz s ním znova hore,
už sa viac nikdy nepustia.
