utekala, utekala, slzy na tvári zamŕzali,
utekala tadiaľ, kde sa hroby otvárali
a mŕtvi posledé piesne dohrávali,
kde duše prekliate späť sa dostávali
a kde sa temné výkriky v tme strácali
utekala, utekala, polnoc ju doháňala,
smrť miesto pre jej telo pripravovala,
sova s vranou smútočnu pieseň spievala
a havrania báseň nad hrobom zahlásila,
že na zemi pre túto dušu niet viac miesta.
utekala, utekala, div nepadla do hliny,
zvonec vo veži hlásil smrti čas,
nezvýšilo pre úbohú ďalšej hodiny,
smrť úbohej vytrhal aj posledný vlas,
telo úbohej netvorili kože trhliny
a duše prekliate balady hlásali nahlas
už neuteká, ubohú dostihla smrť,
úbohá padá do hrobu, mŕtvi ju bozkajú
ó, mocná pani, v poslednom tanci rozvrť
ladné boky, štíhle nohy dievčiny, vyhravajú
sovy s vranami baladu, smútok, pani, zaškrť!
úbohá teraz leží, smrť jej dušu vzala,
nesie si ju do svojho kniežatstva
smrti pán, čas, ju víta ako vazala,
zavládol sladký pocit víťazstva
duša úbohej viac nevyviazla
z múrov agónie a smrti lokajstva
