Keď kvapky z neba padajú,
keď sa nebo búri,
keď ma jeho slzy omývajú
oheň vo mne zúri.
A či zúri, či nezúri, tíchne!
Kde sa voda snaží s ohňom
spriateliť, plameňmi vykríkne
plieska ma na dne remeňom!
Ó, slzy nebies, uhaste ho!
Topí sa mi srdce, bývalo kameňom;
no keď sa objavil tieň
s Vavrínom na hlave
očami sťa kameň
hlasom sťa Thorov hnev
myseľ zatienil sen.
Plamene snivého pocitu
vzbĺkli v duši, dôležitú
časť zajali, beštiu
vypustili a mňa...
zabili časť mňa.
Moju dušu tvoril hnev
plachosť, krivdu, udrel záchvev
keď do mňa šľahol
teplý plameň
lásky, zavrel
ma do rakvy
pochoval vo mne
nelásku, ohromne
vzplanul nový život
nová duša, východ
slnka vložil na miesto
hnevu, zažiaril priestor
v ktorom panovala nová pani.
Tá pani sa dlho
nezdržala, stroho
opúšťala svoj trón
zradil ma tieň
tmavne, chladne sieň
nebo ma trestá
prichádza očista
keď kvapky z neba padajú.
