malá bola, temer tmou pohltená
malinká žiariaca bodka v lese
blikala kým letela pri priezračnom plese
hľadala cestu pomedzi stromy
pomedzi hory, pomedzi doly
nevenovala zrak číhajúcim rukám
robila saltá vo vzduchu, kým mohla
vtmavomodrom šate vysokých pňov
vkrádala sa líškam i vlkom do snov
odháňala tiene, hnusné to fúrie
i vložila im nové, čisté nádeje
šikovnými krídelkami, morskými očkami
plávala letným vánkom listami i konármi
odrazila sa od žalude, tá padla do lístia
snáď si ju nájde rodinka krochkajúca
tie ruky ju všade prenasledovali
vedela, že tam sú, za ňou tancovali
no nebálo sa svetielko, vedelo sa uhýbať
nebálo sa pred ostrými pazúrmi neskrývať
došlo až nakoniec k vĺčkovi čo usínal
čo zo sna sa mykal, kňučal i prosíkal
víla k nemu sadla, ňufák pohladila
poslala mu obláčik do sveta snov
a tak sladko usol s ňou
labkou ju k sebe pritiahol do kožúška
hladila ho pod krkom zlatého havuška
vĺčkovi sa snilo že naháňa veveričky
že sa hrá so súrodencami, oh, sadké sníčky
no pazúry nezastali, na spiace bytosti číhali
na správnu chvíľu čakali, na útok sa chystali
čo sa však nestalo - obláčik nad nimi vyšiel
v ústrety pazúrom vyšiel, ovládol ich myseľ
od ľaku ušli, ďaleko za pleso, ďaleko za lesom
kadiaľ utiekli nevedno, no párik sladko usol
na vílu a vĺčka viac nič nečíhalo
všetko o polnosi do sna sa ponáralo
nebola však jediná, v modrom lese
jej sestry tancovali na zelenkastom plese
človek to však neuvidí, nato zrak on nemá
no kým je mladý, pre rozprávku srdce otvorené má
môže byť jej súčasťou, žiť ňou a žiť pre ňu
načo predsa žiť, pre realitu krehkú, sklenú?
