Nenachádzam slová, veď sú zbytočné,
pohyby rúk a tváre sú dostatočné.
Aj keby moje červené pery hovorili,
ostrým slovám by sa ľudia nevyvarovali.
Tichá som sa snažila byť,
hoci som mala chutí sto niekoho zbiť,
do jazyka predtým ostrého zahryzla som,
radšej som sa vyhla všetkým mojim snom.
Chybila som, chybila, ja taká sprostá
a vec bola pritom tak veľmi prostá.
Oči moje sivé spozorovali,
že udiali sa veci, ktoré sa udiať nemali.
Ticho, to vládlo v srdci i v hlave,
v kaluži intríg a klamstiev práve
za mojich i ostatných chýb sa topím,
z tej kaluže sa dvíham, ja sa neutopím!
Preveľmi som chcela byť dobrou,
čo som predtým nerobila, teraz som chcela ísť krokom
rovnakým, jak šli všetci okolo
a teraz pykám, že moje slovo vyrieknuté nebolo.
Chceli ste ma vidieť zlú? Chceli?
Máte ma tu, v takom svetle ste ma ešte neuzreli.
Vyvolať vo mne zlobu, hnev, smútok,
hej, nebojte, som pripravená na útok.
Hovorí sa za dobrotu na žobrotu,
och, zabudla som, považovali ste ma za obyčajnú hmotu...
No nie, ja rozum naozaj mám,
pripraviť sa oň nehodlám.
Máte čo ste chceli, presne tak,
vy ste dole a ja hore, ako vták.
Pôsobím namyslene, však?
Temer vás trafil šľak.
Viac sa trápiť nemienim,
ja svet vôkol seba neplienim.
Jediné, čo do sveta priviesť chcem,
sú slová, pre ktoré trpím, to je cieľ!
Ďakujem za skúsenosť s vami,
za všetky klamstvá, za všetky drámy.
Ďakujem za ukážku ľudí,
z ktorých mi krv rýchlejšie prúdi,
z ktorých sa mi dvíha tlak,
všetko je to veru tak.
Dôverovať ľuďom sa oplatí?
A teraz nato takto doplatím?
Nie! Stačilo! Takto viac nie!
Takto môj verdikt znie:
S neporiadkom v živote skoncujem
a viac sa k ľuďom nevyjadrujem.
Intrigy a klamstvá prinášajú rakovinu,
rakovinu mysle, poviem vám to na rovinu,
že ide o depresiu zákernú,
ktorú som so svojím životom nechala splynúť.
Nebaví ma to! Choďte dočerta!
S deťmi sa baviť, ach, tá vaša puberta.
Ovládajte sa, deti moje, nie ste malí,
ak máte so sebou problém, riešte ho, čas sa máli!
Kruté slová, je to tak?
Akoby vás do čela trafil prak?
Vy ste ho narovnali na opačnú stranu,
otvorili ste karme bránu.
Maznať sa s vami nebude,
pred ňou nik neujde.
Mňa depka opúšťa, mizne
a viac mi mozog nezamrzne.
Kvôli deťom, ktoré málo roboty majú,
dlhé chvíle sa im zrejme zdajú.
Vymýšľať sprostosti, hor sa do nich!
Je to však normálne u šestnásťročných?
