Balet v Converskách

3.

Slzy mi stále padali na mikinu. Sadla som na lavičku blízko gymnázia. Nevedela som sa poriadne nadýchnuť, pľúca odmietali spolupracovať.

Neviem ako dlho som tam sedela, neviem kedy mi šiel ďalší autobus, proste som len sedela s kolenami pritisknutými k brade.

Hodiny odbili piatu hodinu poobede. Vzduch sa trocha ochladil, obchody sa mali každú chvíľu zavrieť, vybil sa mi telefón.. pomaly som vstala a pešo sa vybrala späť do mojej dediny. Stopovala som, nikto mi však nezastavil.

Z belasej oblohy sa spustili kvapky vody. Kvapky začali padať na moje sýto oranžové vlasy a začali byť viac a viac mokré. Pozrela som na hodinky čo som mala na rukách - ukazovali trištvrte na šesť. Tréning sa mi mal začať za hodinu. Zrýchlila som krok. Prefrčalo okolo mňa auto a mláka okolo ktorej som prechádzala skončila na mne. Auto v momente zastavilo a cúvlo na moju úroveň. Okienko sa stiahlo a ozvalo sa iba chabé nasadaj. Otvorila som dvere, tvár vodiča som nevidela. Akosi mi nedoplo, že to kľudne mohol byť nejaký vrah alebo úchyl.
,,Ďa-ďakujem." Ozvala som sa po chvíľke ticha. Chcela som sa pozrieť do tváre môjho "záchrancu" ale cez tmu som ho vôbec nevidela. Auto prechádzalo popod pouličnú lampu a mne sa konečne naskytol pohľad na neho. Na moje počudovanie to bol Patrik. ,,Patrik?!" Len kývol. Absolútne nechápem túto situáciu a chcem aby okamžite skončila.
,,Vieš, mali by sme začať odznova," zapol smerovku, ,,nie je dobré, aby sme sa stále zabíjali pohľadmi." Ústa sa mi otvorili dokorán. Po viac ako dvoch týždňoch chce začať odznova?! Nemala by som však premrhať šancu.
,,F-Fajn.. som Karolína."
,,Patrik. Teší ma."
,,M-Mňa tiež.."
Nastala ďalšia trápna chvíľa ticha. Vchádzali sme do mojej dediny.
,,Ideš dnes ešte niekam?" spýtal sa už pri mojom dome. Prikývla som. Povedala som mu kde. ,,Fajn, zaveziem ťa tam. Žiadne výhovorky! Máš pätnásť minút na prezlečenie sa, vysušenie vlasov a pobalenie sa, tak šup šup!" povedal a už ma poponáhlal.

Vyskočila som z auta a utekala do domu. Zadýchane som pozdravila rodičov a vpálila do kúpeľne. Do ruky som vzala fén  a bežala do izby. Medzitým ako som si sušila vlasy som zhodila zo seba mokré oblečenie a vzala na seba suché. Vlasy boli vysušené a mne stále zostávalo sedem minút. Chmatla som tašku a napchala do nej balerínky, úbor, gumičky a kefu. Ako som schádzala dolu schodmi, česala som sa ňou.

,,Hm, si rýchlejšia ako väčšina dievčat. Ešte máš tri minúty a tridsaťdeväť sekúnd." prstom ukázal na hodinky a zasmial sa.

Dorazili sme pred moju tanečnú školu. ,,Ďakujem." usmiala som sa naň a odišla do svojej sály.

Naša choreografka nám oznámila, že budeme nacvičovať nový tanec - Luskáčika.  Môj celoživotný sen bol, aby som si v ňom zahrala hlavnú rolu. Predstavovala som si ako robím ladné kroky na pódiu, keď ma napadlo, že v našej triede nie sú žiadny chlapci, ani v celej škole. Teda sú, lenže tí nevedia ešte čítať a tečie im mlieko po brade. To by dopadlo katastrofálne.

,,Ako ste si však mohli všimnúť, nemáme tu žiadnych chlapcov a chlapcov z tretieho poschodia sem miešať nebudeme," podišla ku svojej taške a vybrala papier. ,,Urobíme nábor na nových tanečníkov. Ten sa uskutoční za dva mesiace." usmiala sa na nás a poslala domov s tým, že sa hodina skončila.

Pred sálou na mňa čakal Patrik. Bol celý spotený a červený.
,,Si v pohode?" spýtala som sa ho.
,,Hej, prečo?" usmial sa na mňa a naštartoval.
,,Si taký... červený.. a pot sa z teba úplne leje." zapla som si bezpečnostný pás.
,,Bol som len na tréningu, nič viac." Vyšiel z zo svetlej Trnavy na tmavú cestu, ktorú osviecovali iba svetlá Patrikovho auta.
,,Kde mávaš tréningy?" pohľad som uprela na svoje ruky.
,,V tej istej budove čo ty. Na prvom poschodí." týmto uzavrel debatu.

Zastavil pred mojim domom. Vonku bola tma ako vo vreci, ba ani pouličná lampa pred našim domom nesvietila.
,,Vďaka za zvezenie." vystúpila som z auta. Nečakala som na žiadnu odozvu. Otvorila som vchodové dvere a zamávala Patrikovi, ktorého som ani nevidela. Vedela som, že tam stále stojí a pozerá na mňa, a to ma hrialo pri srdci.