Balet v Converskách

10.

Posledný deň do konkurzu a ja s Patrikom makáme najviac ako môžme. S potom by sme mohli vytrieť celý dom a ešte by nám aj trochu ostalo. Teraz ľutujem, že som si ho nenatočila keď tu bol po prvýkrát, teraz by som sa mohla kochať ako sa za taký krátky čas zlepšil. Mne trvalo celý život, aby som sa dostala na úroveň profesionálnych tanečníkov, Patrikovi to trvalo mesiac.

Jediné čo sme robili boli skoky, pozície, otočky. Nohy nás boleli, prsty štípali. Púšťali sme si hudbu zo starého rádia a vždy keď pesnička skončila, znova sme ju pretočili.

Povedala som Patrikovi o novom súrodencovi. Zadýchane povedal gratulujem a ďalej to nerozoberali.

,,Máš ty vôbec súrodenca?" vyletelo zo mňa cez jednu prestávku. Práve pil zo svojej flašky vodu a otázku nečakal, takže ešte chvílu pil a potom sa na mňa pozrel. ,,Sestru a brata. Brat má dvadsaťštyri a sestra päť." opäť si trochu z vody odchlipol. ,,Brat sa po strednej odsťahoval do Kanady a tam žije doteraz. Myslím, že si ho sestra ani nepamätá." smutne pozrel do zeme, bolo vidno, že o tom nerád rozpráva.
,,Ako sa volajú?" musela som nejako prerušiť to smutné ticho, ktoré v pivnici práve prebiehalo.
,,Martin a Hanka." pri mene svojej sestry sa mu vytvoril úsmev na tvári a opäť sa zapozeral kdesi do neznáma.

O incidente s ostrekovačom sme nehovorili. Bolo nám trápne rozprávať o tom, ako sme ležali na sebe mokrý ako sliepky.

***

Bolo presne deväť hodín večer 10. mája a to znamenalo dve veci: do konkurzu zostáva necelých štrnásť hodín a to, že Patrik u nás dnes bude spať. Z myšlienky, že ja a Patrik strávime noc v jednej izbe ma desila. Čo ak sa o niečo pokúsi? Čo ak si ma bude fotiť alebo ma pozorovať, keď budem spať? Očami som nedočkavo pozorovala hodiny a zároveň aj dvere, kedy presne Patrik príde. Sekundy sa mi zdali dlhé ako minúty, minúty ako hodiny..

Keď hodiny ukazovali päť minút po deviatej, ozval sa náš zvonček. Vystrelila som z kresla a skoro som si niečo zlomila na parketách, kým som dobehla k dverám. Otvorila som ich tak rýchlo, že s veľkým rachotom narazili do steny. Patrik s ruksakom na chrbte vyprskol do smiechu a div sa svetu, že sa nepováľal na zemi. Bol to úprimný, krásny smiech, taký nie je možné napodobniť. Smial sa a smial, že som sa začala smiať aj ja. Tak sme sa tam smiali a už mi minúty nepripomínali hodiny, ale sekundy. Každou minútou, pre mňa prebehla jedna sekunda. Čas s ním mi prebieha hrozne rýchlo a nechcem to nijako meniť.