Balet v Converskách

8.

Deň konkurzu mal byť za tri dni. Patrik bol viac než dobrý a som si viac ako na 100% istá, že to miesto dostane. Každý Boží deň k nám chodí trénovať na tri (niekedy dve) hodiny. Ani neprekročí prah dverí a už si poskakuje.

Mama sa vždy vrátila chvílu potom ako Patrik odišiel. Vždy keď prišla do obývačky a videla ma ako si čítam knihu alebo pozerám rozprávky, usmiala sa. Niekedy s povzdychom, niekedy bez neho.

V učení sa postupom času lepším. Je koniec roka a ja konečne začínam nachytávať dobré známky. Z písomiek dostávam dvojky, sem tam padne nejaká trojka, ale nesťažujem si.

Bola streda a ako každú stredu nám ocko doniesol pizzu z práce. Celá rodina si sadli okolo stola a pustili sa do horúcej a výbornej pizze.
,,Kaja," začala mama presne vtedy, keď som bola v polovici prvého kúsku. ,,ja a ocko ti musíme niečo dôležité povedať." ruku aj s pizzou som položila na stôl.
,,Nevieme síce ako to vezmeš, ale pevne dúfame že sa budeš tešiť." usmiala sa ešte viac, lenže tentoraz to bol úsmev nepokojný.
,,Len to povedzte. Mne to určite nebude vadiť." opäť som zakusla do svojho jedla a rozmýšľala, čo to asi bude.
,,No.." ruky si vzopla a nepokračovala.
,,No?" zopakovala som po nej s úškrnom a vzala si ďalší kúsok.
,,Budeš mať sestričku alebo bratčeka." tleskla rukami a objala tatka. Pizza mi vypadla z rúk. Chcela som sa spýtať, kedy, ako a prečo, ale nenašla som žiadne slová. Vládla u mňa radosť, ale aj nepokoj. Radosť z nového prírastku do rodiny. Nepokoj z toho, že keď sa to malé narodí, bude ma rušiť pri všetkom. Pri tanci, pri učení (ehm..), spaní..

Oboch rodičov som objala s gratuláciou a poznámkou, že sa na nový prírastok teším. Bez ďalších slov sme dojedli pizzu a keďže bolo vonku stále vidno, vzala som mikinu a vybehla z domu. Šla som do ockovej roboty. Mali hodinu pred zatváračkou a tento čas tam chodilo málo ľudí. Sadla som si ku stolu s troma stoličkami, ktorý bol úplne v rohu a objednala si veľkú kofolu.

Pozorovala som rôzne obrazy na stenách a očkom hádzala na hodiny, kedy by som mala opustiť reštauráciu.

Potichu som chlipkala kofolu, keď si ku mne niekto prisadol. Keďže som nebola úplne pri zmysloch a obloha časom viac a viac černela, najprv som nevedela kto to predomnou sedí. Až keď som pozrela na jeho oči. Hneď som vedela kto to je a s úsmevom povedala: Ahoj Patrik.