Načapali nás...

Ona

,,Streda," povzdychla si moja kamarátka. ,,Najhorší deň v týždni."

Možno má pravdu. V stredu máme najťažšie predmety.

,,Hmm," prikývol som.

Započuli sme rinčanie zvončeka a automaticky sme sa cez chodbu presunuli ku učebni biológie. A predsa, streda jednu výhodu má. Konečne uvidím ju - Ninu. To nádherné dievča s vlasmi ako roztápajúci sa cukor na silnom ohni. Dievča. Ach, veď to je uź dávno žena. Veď má o dvadsať rokov viac. Som blázon. Ach, blázon do nej.

,,Tak, nech sa páči," povedala nám a prudko odomkla dvere.

Ale nie, robím si srandu. Kto by bol taký blázon a milovať svoju učiteľku, ktorá je odo mňa taká stará. Hlúpa predstava.

,,No, Maroš, poď nám niečo povedať pred tabuľu," oslovila ma s iskrami v očiach.

,,Ale ja nič neviem, pani učiteľka," prehováral som ju.

,,No poď, nemáme na to celý deň," povedala a mikla hlavom smerom k tabuli.

,,Veľa šťastia," povedala mi Cecília a škodoradostne sa zasmiala.

,,No a Cecília može ísť hneď po ňom," podotkla Nina a uprene pozerala na mňa, sediac na vratkej učiteľskej stoličke.

Moja odpoveď nebola zrovna ideálna. Často som sa zasekával, pretože zo mňa nespustila svoje výrazné sivé oči.

,,No, Maroš," povedala potichu. ,,Nebolo to dobré, ale ani zlé. Tak ti dám dvoječku," zasmiala sa a jemne na mňa mrkla.

Hneď na to mi prešiel mráz po chrbte. Oziabalo ma. Ona na mňa mrkla? To sa smie? Zamieril som pohľadom na Cecíliu, ktorá sa vtipne tlemila a a pokladala si hlavu na spojené ruky.

,,Čo sa usmievaš?" hlasne som zašepkal.

Cecília celá červená len dávala pozor, aby nevybuchla od smiechu.

,,Ale to nič," potichu povedala a začala si písať poznámky s kamennou tvárou.

,,To už zvoní?" prekvapene som sa opýtal.

,,Jo," odpovedala Cecília a zatvorila si zošit.

Z lavice si pobrala všetky svoje veci a svižným krokom zamierila k dverám. Nemám poňatia, prečo sa vtedy tak ponáhľala.

,,Maroš," započul som hlas slečny Jasnej. ,,Mohol by si tu na chvíľu ostať. Potrebujem sa s tebou porozprávať."

,,Veľmi ma to mrzí, ale ponáhľam sa," povedal som a snažil som sa vybehnúť čo najskôr z triedy.

Uvidel som Cecíliu s Klárou, ktoré sa snažili nesmiať, keď ma zazreli. No okamžite, keď ku mne prišli, začali sa nahlas smiať.

,,Čo sa smejete?" opýtal som sa.

,,Ejhaaa," povedali mi a utiekli po schodoch do triedy.

Pomaly som sa prechádzal dlhou chodbou a premýšľal nad pohľadom Niny. Takto sa ešte nikdy neusmievala. Čo ak...? Och, nie. To je hlúposť. Maroš, nemysli na blbosti. Otvoril som dvere do dverí a Cecília sa potmehúcky usmievala.

,,Maroš? Čo ti je?" opýtala sa a hneď jej zmizol z tváre úsmev.

,,Nič," odvrkol som.

,,Nemyslela som to vážne," ospravedlňovala sa. ,,Bola to len sranda. Jasná ťa nemiluje."

,,Hmmm," dopovedal som a ľahol som si na lavicu.

V ten deň som toho už veľa nepovedal. Stále som premýšľal nad chémiou. Zazvonilo a ja som vybehol z triedy. No hneď som uvidel Ninu. Tá ženská je ale vlezlá.

,,Maroš, ja s tebou naozaj potrebujem hovoriť," povedala nervózne. ,,Nejde o biológiu."

,,Tak teda ide o chémiu," prehovoril som s nechápavým výrazom v tvári.

,,Nie...," dodala a zvláštne sa na mňa pozrela. Zase.