Chudobný syn milionárky

6. časť

Dni sa pomaly vliekli až konečne nastal očakávaný piatok. Hlasný zvonček sa ozval celou školou a pre Samuela to znamenalo koniec poslednej hodiny. Po šiestej hodine si zobral ruksak a vydal sa von zo školy. Sledoval svoje okopané tenisky ako kráčajú chodbami školy, ktoré sa onedlho zmenili na schody a chodník, ktorý tak podrobne poznal. Prešiel okolo pár domov, veterinárnej stanice (kde cez leto brigádoval) a došiel na autobusovú stanicu Poliklinika. Nastúpil do starého bielo-červeného autobusu s číslom 8. Zahrabaný vo vlastných myšlienkach si sadol k oknu na zadné sedadlá a neprítomne hľadel z okna.

Možno by ste chceli vedieť ako s Marcelom. Píšu si aj sa párkrát za tie dva týždne stretli a stávajú sa z nich dobrí kamaráti. Aj Marcel si Sama obľúbil, no stále pre neho v niektorých veciach, ktoré sa týkajú jeho minulosti ostávajú veľkým otáznikom pod hustou hmlou.

Na Čiernom moste nastúpil revízor. Samuel mu nezaujato podal voľný lístok a po pípnutí, ktoré znamenalo, že je všetko vporiadku ho dostal späť. Do konca cesty sa nič prevratné nestalo. Vystúpil na Sibírskej a vybral sa k ich domčeku hore na kopci. Cestou kopal do kamienkov a nejako, ani nevedel ako, zrazu stál v chodbe vyzutý. „Oci! Som doma!" zakričal do útrob skromného domčeku. Hodil sivú ošúchanú aktovku s pár odznakmi rôznych veľkostí, ktoré na sebe niesli obyčajné obrázky dúhy, nápisy podporujúce GLBTC, či logá jeho obľúbených kapiel, ktoré do seba každým pohybom narážali a vošiel do kuchyne. Zamračil sa, keď svojho otčima nenašiel ani v kuchyni a taktiež sa mu neozval. Otvoril chladničku, no na ich pomery bola plná.

Na čele sa mu vytvorila vráska z toho ako silno sa mračil a niečo mu nesedelo. Cítil, že sa niečo deje. Vytiahol svoj starý mobil zo zadného vrecka džínsov a vytočil otčimove číslo. Keď tú činnosť zopakoval trikrát a vždy ho hodilo len do odkazovej schránky na sto percent vedel, že sa mu niečo stalo. S nepokojom na srdci vošiel do izby, sadol za stôl, vytiahol skicár aj s ceruzkami a začal sa venovať svojej obľúbenej činnosti aby sa aspoň trochu upokojil. Pozrel sa z okna a späť na papier. Začal črtať to, čo mal pred očami. Domy, cestu, chodníky, autá, krčmu, lavičky... všetko na čo mu zrak padol. Akurát kreslil pouličnú lampu, keď mu zazvonil mobil. S dobrým pocitom sa poň natiahol a oddýchol si. Jeho otcovi sa nič nestalo, no keď sa ozval hlas, ktorý nepoznal dobrý pocit bol rázom preč.

„Samuel Blažej? Rodným menom Samuel Horný v opatere Mareka Blažeja?" ozvalo sa neznámy hlas z telefónu na čo o podstatne viac znervóznel.

„Áno," odvetil. „Deje sa niečo? Stalo sa niečo môjmu otcovi?" spýtal sa a snažil sa nemyslieť na to najhoršie.

„Príďte prosím do Fakultnej nemocnice Jana Adama Reimana" odignoroval jeho otázky. „Viac sa dozviete na mieste. Pýtajte si doktora Fedora Hatalu." Neznámy s týmito slovami položil. Chlapcovi začalo búchať srdce akoby práve ubehol maratón. Zamkol ich skromný domček, v chudobnej štvrti mesta, a rozbehol k autobusovej zastávke. Mal šťastie práve dorazil autobus s číslom štyri, na ktorý ihneď nastúpil a cestou sa modlil aby neboli zápchy.