Chudobný syn milionárky

7. časť

„Ahoj, Samuel," usmial sa Marcel na chlapca, ktorý vyzeral, že každú chvíľu odpadne. „Čo ty tu robíš?"

„Uhm, no ja, em... kde nájdem doktora Fedora Hatalu?" pozrel na bruneta s prosbou v očiach.

„Momentálne by mal byť na operačke na druhom poschodí," odpovedal nechápavo.

„Ďakujem," otočil sa, ale potom mu trklo. „Kde je operačka?"

„Ja ťa tam zave-" Doktor Styles na operačku; štvrté poschodie, ľavé krídlo „tak asi nie. Prepáč, budeš musieť požiadať niekoho iného," povzbudivo sa usmial a rozbehol sa k výťahu.

***

So sklonenou hlavou sedel pred operačnou sálou na druhom poschodí na tvrdých nepohodlných nemocničných stoličkách. Jediní, ktorí ho teraz mohli podržať boli na operačke. Jeden ako pacient a druhý ako doktor.

Po hodine, ktorú sa chlapec utápal vo vlastných výčitkách, doktor vyšiel. „Doktor Hatala? Ako na tom je môj otec?" spýtal sa so strachom z otázky.

„Váš otec dostal v práci infarkt. Jeho srdce skolabovalo. Nevieme presne čo to vyvolalo a urobili sme všetko čo bolo v našich silách. Váš otec žije." Chlapcovi spadol kameň zo srdca a potešil sa ako už dlho nie. Hrdlo mu stiahlo a slzy sa mu vtlačili do očí. „Prenesieme ho na JISku. Je stabilizovaný a potrebuje veľa odpočinku. Momentálne je v umelom spánku a prebudíme ho až zajtra okolo desiatej. Ak ho chcete navštíviť tak tretie poschodie izba číslo 154."

„Ďakujem," povedal priškrteným hlasom a vydal sa do izby, v ktorej ležal jeho otec. Pritiahol si tvrdú stoličku k jeho posteli, chytil ho za ruku a so slzami v očiach na neho hľadel. „Nesmieš ma tu opustiť," povedal plačlivo. Slzy ho pálili v hrdle a on zo seba vydal prvý vzlyk. „Počuješ ma? Nesmieš!" chlapec sa napokon naplno rozplakal a jeho vzlyky boli sprevádzané pípaním prístrojov, ktoré symbolizovali, že srdce bojuje.

Až neskoro večer sa dostal domov, keď ho z izby doslova vyhodili lebo sa nechcel od bezvládneho tela napojené na umelú výživu (ktorá bola medzitým niekoľkokrát vymenená) pohnúť. Pošúchal si tvár rukami a zamieril do kuchyne si niečo spraviť pod zub. Otvoril chladničku a po chvíli rozmýšľania z nej vytiahol vajíčka. Z chlebníku vytiahol suchý chleba – veď nebude míňať čerstvý – a upražil si ho vo vajíčku do mäkka. Vytlačil si koniec kečupu na tanier a pobral sa do svojej izby. Jedlo si položil na stolík vedľa postele a vytiahol si učebnice na pondelok. Biológia, matematika, slovenčina hovoril si vduchu a vyťahoval učebnice, ktoré bude potrebovať. Pozrel sa na rozvrh angličtina, chémia, geografia a španielština. Prečo musia mať najťažší pondelok? Položil si učebnice na posteľ, na ktorú si sadol a začal sa učiť aby sa aspoň trochu odreagoval od pochmúrnych myšlienok, ktoré sa týkali jeho otca ležiaceho cez pol mesta v nemocnici a jediná vec, vďaka ktorej vedel, že stále žije je obyčajný prístroj. Chcelo sa mu plakať zo sklamania, ktoré ním prechádzalo ako rieka zimnej vody a chladila ho v žilách. Oh, prečo som mu len dovolil pracovať? Prečo som mu to nezatrhol? Aj tak ťa nepočúval! Ale mohol som.. Nič si nemohol! Pochop to... nič si proti tomu nezmohol. V jeho vnútri sa hádali dve časti a obe mali pravdu.