Chudobný syn milionárky

11. časť

Samuel cítil ako ho ukrutne bolí hlava. Spomienky sa mu začali pomaly vracať - deň s Marcelom. Snažil sa otvoriť oči - o ktorých si každý myslel, že sú nádherné - no viečka boli ako z olova. Otec mal infarkt. Zažmurkal pootvorenými očami. Otec na JIS v nemocnici. Otvoril oči úplne a hneď ich zatvoril. Deň kedy sa ho Marcel pokúšal utešiť. Priveľa bielej. Telefonát. Až vtedy začal vnímať všadeprítomný zápach dezinfekcie a chemikálií. Jazdu do nemocnice. Pootočil hlavu a videl, že ja napojený na hadičku s výživou. Doktor Hatala. Všimol si Marcela, ktorý spal vedľa na stoličke s hlavou na matraci držiac ho za ruku. Chodba, výťah. Chytil si miesto kde mu kožu prepichovala hadička. Temná mŕtvolne tichá miestnosť. Nepatrne sa pomrvil. Stena tvorená kovovými dvierkami. Opatrne sa s točiacou hlavou posadil. Marek Balažej - meno jeho otca naškrabané na jedných dvierkach. Vytiahol svoju dlaň zo zovretia a držiac si hlavu položil nohy na zem. Chytil stojan, na ktorom bolo zavesené vrecúško s tekutinou, ktorá sa mu malými kvapkami dostávala do žíl. Škrípanie koliesok. Spravil prvý krok. „Samuel!" Otcovo mŕtve telo. Podlomili sa mu kolená. Tma. Zrútil sa na zem. Chvíľková úľava pred bolesťou.

Marcelove paže ho druhýkrát zachytili a zachránili tak pred pádom na tvrdú zem. Zobral ho do náručia a položil späť na posteľ, no Samuel to nechcel. Protestoval. „Marcel, pusť ma," povedal, „musím ísť za otcom. Musí sa o mňa báť. Som v nemocnici, on už musí doma umierať strachom."

„Samo, je mi to ľúto tvoj otec je mŕtvy," vyriekol slová so slzami v očiach. Mal Mareka rád. Rozumeli si.

„Nie, to bol sen. Marcel, to bol sen. Marek je doma a musí sa zblázniť od strachu," usmial sa.

„Nie. Marek je mŕtvy. Zomrel včera poobede. Doktor Hatala, ktorý bol doktorom tvojho otca teraz ošetruje teba. Odpadol si," pomaly - tak aby s jeho kamarátom zas neseklo - mu všetko vysvetlil.

„Nie, nie, nie, nie, nie!" chlapec zo šepotu pomaly začal kričať na celú izbu. Slzy mu tiekli po tvári, oči mal opuchnuté, hlava mu tepala bolesťou a celé telo sa mu naplo.

„Ššš," pritiahol si rozklepané telíčko do objatia kučeravec. „My to spolu zvládneme. To bude dobré," klamal. Sám vedel, že nebude ale v takýchto situáciách to človek potreboval počuť.

„Môžem za to ja," povedal s výčitkami v hlase. Výčitkami a hnevom, ktorý pociťoval sám voči sebe. „Marcel, ja za to môžem. Keby som prišiel skôr, keby som tam bol... mal som byť s ním. Nedovoliť mu pracovať," hovoril so zatrpknutosťou v hlase. „Môžem za to ja."

„Nie, neobviňuj sa za to, dobre? Rozprával som sa s Fedorom, teda doktorom Hatalom. Povedal mi, že to bola len otázka času. Mal infarkt a nezáležalo na tom kedy ho sem privezú. Umrel... umrel by či by si bol alebo nebol s ním. Hlavne si to nedával za vinu," pohladkal chlapca v jemných vlasoch.

„Ale-" chcel sa začať znova obviňovať ale Marcel mu to nedovolil.

„Prestaň. Neobviňuj sa. Robíš si to len zložitejším," upokojoval ho. „Som v tom s teb-" tento krát bol prerušený doktor s uplakaním chlapcom v náručí, prudkým otvorením dverí. Dovnútra vstúpila nevysoká dobre vyzerajúca žena v strednom veku s tvrdým neľútostným pohľadom a vlasmi ulízanými do perfektného drdolu. Ani keď sa pozrela na dvojicu chlapcov sa jej pohľad nezmenil.

„M-mami?" šepol polohlasne plačúci brunet. „Čo tu robíš?"