Chudobný syn milionárky

13. časť

„Marcel, ja tam nechcem ísť. Prosím nenechaj ju ma tam zobrať," mrmlal Samuel do brunetovej hrude pri lúčení plačlivo. Dva dni po tej vizite ho prepustili na neústupčivú žiadosť jeho matky. Áno, veľmi sa tešil na svoje sestričky, ktoré nevidel už veľmi dlho, no nechcel opustiť Marcela, ktorý sa mu stal oporou. Nechcel opustiť svojho prvého a jediného kamaráta.

„Oh, Sam," ťažko si povzdychol Marcel. „Ver, že ak by som mohol nechám si ťa tu. Nejako by som tomu bol zabránil, ale nemám ako. Ani ja nechcem, aby ťa zobrala. Prídem za tebou, keď budem mať trochu voľno, dobre? Vždy sa na mňa môžeš obrátiť pokiaľ ma budeš potrebovať," pobozkal ho na vrch hlavy, na ktorú následne položil svoju bradu a v objatí sa kývali zo strany na stranu v pomalom tempe aby Samuela aspoň trošku upokojil. Aby mu ukázal, že tam je s ním. Aby mu ukázal, že stále je tu s ním. Aby mu dodal trochu viery v lepší zajtrajšok...

„Samuel!" zahrmel ženský hlas s odporom. „Odtiahni sa láskavo od toho buzeranta, ktorým očividne si aj sám, nerob mi väčšiu hanbu ako mám a nastúp do auta! Varujem ťa, nebudem sa opakovať, " zavrieskala a do spomínaného auta sama nastúpila. Samuel sa odtiahol od Marcela.

„Prepáč za to tričko," ukázal na hruď staršieho poukazujúc na to, ako mu ho slzami pokropil. Zapýril sa a sklopil pohľad k svojim topánkam (ako to mal vo zvyku, keď ním lomcovalo zahanbenie) utierajúc si zvyšné slzy rukávom od mikiny. Muž, ktorého oči pripomínali letný les posiaty machom, ho chytil za bradu, za ktorú mu opatrne zdvihol hlavu tak, aby mu videl do tváre.

„To nič, Sam, nerob si o to starosti," spustil svoju pravú ruku z chlapcovej brady až k jeho paži a následne to isté zopakoval aj s druhou rukou. Dlaniami pohyboval pomaly, akoby sa bál, že mu ublíži. Chytil chlapca za paže, blízko ramien a zapozeral sa mu do očí modrých ako rozbúrený oceán a podliatych krvou po dlhom plači, pri ktorom ronil more sĺz. „Priletím čo najskôr to pôjde, dobre? A neplač už. Aspoň nie pred svojou matkou. Neukáž jej ako ťa jej slová zraňujú, lebo to bude využívať. Bude vedieť čo je tvoja slabina," povedal a utrel svojím palcom chlapcove slzy. „Si silný, ty to zvládneš. Verím ti."

„Ale ja si neverím," povedal modrooký potichu so sklamaným polohlasom. „A ty to vieš," zašepkal sám pre seba tak, že to ani Marcel nepočul.

„SAMUEL HORNÝ NASADNI DO AUTA! NIEČO SOM TI POVEDALA TAK TO LÁSKAVO SPRAV!" zakričala, priam zavrieskala, neúprosne tvrdým hlasom z otvoreného okienka auta žena na bruneta, ktorá na prvý pohľad vyzerala milo. Marcela to meno nezaskočilo. Samuel mu hovoril, že jeho rodné meno je iné.

„Nezabudni na to, čo som ti hovoril , dobre? Ostaň silný. Budeme si každý deň písať a volať. Prídem čo najskôr to pôjde," vysypal zo seba rýchlo kučeravec. Nechcel aby mu Louisa zobrala, ale vedel, že ak by ho zdržiaval dlhšie mal by kvôli nemu problém - to nechcel. Okríknutý chlapec poslednýkrát objal staršieho a s posledným dotykom jeho teplých dotykov sa otočil k autu. Otvoril dvere i sa znova pozrel na doktora, ktorý stále stál a sledoval ho so zroneným pohľadom, no ten on už nemohol vidieť. Posledný pohľad na zroneného muža, ten ho zlomil najviac, nastúpil do auta a Marcel, stále stojac na druhej strane chodníku, už videl len zadné svetlá červeného auta ako miznú v zákrute. Marcel chcel ostať silný aspoň pred Samuelom, ale v momente keď auto nevidel definitívne vedel, že mu ho zobrali. Zobrali mu Sama. Zobrali mu chlapca, s ktorým si rozumel hoc bol medzi nimi šesť ročný rozdiel a odlišné názory. Zobrali mu ho, aj keď nechcel ísť. Nevedel kedy sa uvoľní z práce. Nevedel kedy bude mať najbližšie voľno. Nevedel keby ho znova uvidí. A to ho ničilo.