Chudobný syn milionárky

12. časť

„Prišla som po teba. Idem podpísať prepúšťaciu správu a ideš so mnou do Barcelony," povedala milo.

„Ale ja s tebou nechcem ísť," povedal chlapec, ktorého srdce sťahoval kŕč. Chce vidieť svoje sestry, ale nechce ísť so ženou, ktorá sa o neho nezaujímala celý svoj život a v momente keď zistil, že je inak orientovaný tak sa ho zriekla. Správanie matky sa po chlapcovom odvrávaní zmenilo. Jej rysy tváre stvrdli a modré ľadové oči upustili aj tú poslednú štipku ľútosti voči synovi.

„Pche," odfrkla si. „Vedela som, že budeš nevychovaný a arogantný. Presne tak ako bol aj tvoj otec-," aj by pokračovala ak by ju Marcel, ktorý na sebe mal biely plášť neprerušil a neskočil jej do reči.

„Tak toto si vyprosujem. Ste v nemocnici a takto sa nebudete správať k vlastnému synovi. Nič čo ste o ňom alebo o pánovi Balážejovi povedali nebola pravda, pani Danková," upozornil ju pokojne.

„A vy ste kto? Aby ste sa so mnou takto rozprávali?" prezrela si ho poriadne. „Ah, že som si to nevšimla skôr. Pán Szabo, je mi potešením vás spoznať," falošne sa usmiala a nastavila mu ruku.

„No, ak by som to povedal tiež bol by som klamal," znova povedal pokojne čím jej ten úsmev zmazal z tváre a stiahla ruku späť k telu. „A som priateľ Vášho syna, pani Danková, poznal som aj pána Balážeja a môžem Vám s čistým svedomím uistiť, že aj Váš syn aj Váš nebohý ex manžel sú skvelí ľudia tak by som bol rád ak by ste prestali o nich hovoriť klamlivé informácie," dopovedal svoj monológ stále pokojným hlasom.

„Ste veľmi drzý pán Szabo. Dúfam, že nechcete aby Vaša práca skončila skôr než začala," zdvihla jedno perfektne namaľované obočie a na je tvári sa usadil drzý úškľabok.

„To by si nespravila," po dlhej dobe sa ozval chlapec stále ležiaci na nepohodlnej nemocničnej posteli. Žena svoj pohľad obrátila na chlapca so slovami: „Vážne si to myslíš?" diabolsky sa uškrnula. Marcel sa už nadýchol aby mohol niečo povedať ale tento krát bol prerušený Samuelom.

„Mars, prosím, nechaj to tak," pomaly sa postavil a prešiel ku doktorovi, čo si kučeravý doktor nevšimol - lebo prepaľoval pohľadom jeho matku - preto sa zľakol, keď mu chlapec položil ruku na rameno. Nad oslovením sa jeho matka opäť uchechtla.

„Mars, prosím, nechaj to tak," parodovala hlas svojho syna. „Oh, Samuel," vypľula jeho meno s odporom, ktorý sa ani nepokúšala zamaskovať, „nebuď smiešny. Si ako malý. A hlavne si chorý," jej tvár neopúšťalo znechutenie. „Povedz mi, koľkokrát si sa podriadil doktorovi?" znechutene pozerala na oboch mladíkov. „Koľkokrát si si nech-" od ďalších poznámok ich uchránili dvere, ktoré otvoril ošetrujúci lekár Samuela. Keď si všimol, že Harry s Louisom stoja oproti mladíkovej mami ihneď sa pýtal čo sa deje. „Ale nič," odpovedala žena s ostrými rysmi a nenávisťou voči jej synovi vpísanou v tvári, „všetko je vporiadku," falošný úsmev z jej tváre zmizol a nahradil ho tvrdý pohľad. „Kedy budete môjho syna môcť prepustiť?" stálo ju veľa sebazaprenia aby nepovedala 'toho malého parchanta' alebo niečo podobné ale nazvať ho synom, no prekonala to.

„Idem práve spraviť vizitu a posúdim to. Ak bude všetko vporiadku môže odísť aj hneď," usmial sa milo na všetkých troch v miestnosti ale napätú atmosféru to neuvoľnilo. „To ma privádza k prosbe aby ste opustili miestnosť aby som mohol si mohol spraviť moju prácu," premeria si Jazmínu a Marcelom pohľadom.

„Oh, samozrejme," odpovedala Jazmína a s radosťou vyšla z miestnosti. Marcel venoval posledný pohľad zmučenému Samovi a nasledoval príklad žene, ktorá sa mu znepriatelila prvými slovami, ktoré vyslovila, a vyšiel z izby.