Chudobný syn milionárky

14. časť

Cesta lietadlom až do ďalekej teplej Barcelony na juhovýchode Španielska. Po skoro päť hodinovej namáhavej ceste lietadlom a neskôr aj limuzínou (pretože ako zistil Jazmína miluje komfort) sa dostali pred luxusnú veľkú vilu. A čo si čakal? Tvoja matka je milionárka a má štyri deti. Samozrejme, že bude mať veľký dom. Zabŕdalo do Sama jeho podvedomie. Šesť detí. Pretočilo nad ním oči jeho druhá časť. Áno, ale k nám ani k Anastázii sa nepriznáva ty blesk. Ozvala sa znova dotieravé podvedomie. Jeho podvedomie samo na seba znova chcelo niečo štipľavé odpovedať, no zabránilo mu v tom pípnutie mobilu. Super. Ešte začni byť schizofrenik! To nám presne chýba! Medzitým ako na neho jeho podvedomie frflalo si vybral mobil.

„Samuel!" vytiahla ho z tranzu netrpezlivá Johannah stojaca na dvore, vedľa zaparkovanej mini limuzíny. „Vytiahni láskavo svoj zadok z auta." Samo sa spamätal a pomaly vystúpil. „Batožiny si nevyťahuj," upozornila ho s pretočením očí matka. „To má na starosti personál," dodala a namierila si to k dverám, ktoré taktiež otvoril personál. „Dievčatá sú zatiaľ v škole," nebadateľne usmiala sa pri spomienke na svoje dcérky. „Alucia ti ukáže tvoju izbu," poukázala na staršiu paniu stredného veku, s milým prívetivým úsmevom, ktorá stála neďaleko od nich.

„Nasledujte ma, prosím, pán Balažej," povedala mäkkým láskavým hlasom akým hovoria babičky. Sam jej na znak vďaky pokýval hlavou s najkrajším úsmevom, ktorý dokázal, v tejto situácii, vykúzliť. Žena sa otočila chlapcovi chrbtom a vydala sa k točivým schodom, ktoré boli umiestnené v chodbe. Pomaly stúpali schod po schode, až kým nevyšli na druhé poschodie domu. Došli na koniec chodby a služobná otvorila dvere. „Ja som Vaša chyžná," znova povedala lámavou angličtinou stále s prívetivým úsmevom aký dostanete od babky.

„Ďakujem Vám veľmi pekne Alucia," povedal polohlasom s vďačným tónom.

„Nemáte zač, pane. Vedľa Vašej izby," ukázala na ľavo, „je izba slečny Charlotte a napravo izba slečien Pauly a Alexis."

„A naproti je izba Fran?" spýtal sa na svoju poslednú sestru ukazujúc na jednu z izieb na druhej strane chodby.

„Nie, pane. To je izba Daniely a Erika," ukázala na poslednú izbu na podlaží, ktorej dvere sa nachádzali presne oproti dverám od izby Lottie. „To je izba slečny Francesci."

„Ďakujem, to bude všetko. Mohli by ste ma prosím nechať osamote?" opýtal sa zmätený Samuel, no nechcel staršiu paniu ďalej zdržiavať otázkami.

„Samozrejme, dovidenia, pán Balažej," zdvorilo mu odzdravila a opustila poschodie. Vošiel do svojej izby a nestrihol sa diviť ani aká bola veľká lebo v hlave mu zvučala jedna nevyslovená otázka. Kto sú Daniela a Erik? Z premýšľania ho vyrušilo buchnutie dverí a hlasné: „Sme doma!"
Samovi sa začali potiť dlane a srdce mu bilo rýchlejšie. Čo ak sa jeho malé sestričky nebudú tešiť, že je tu? Čo ak ho budú neznášať? Čo ak ho tu nebudú chcieť? „Je už Sam doma?" počul, keď sa odvážil vyjsť na chodbu , ako sa pýta jedna z jeho sestier, no nevedel ktorá. Nepoznal ich a to ho zarmucovalo. Už nedokázal rozoznať ani ich hlasy.

„Tu som," zachrčal potichu keď vošiel do obrovskej obývačky kde stáli všetky jeho sestričky.