Chudobný syn milionárky

9. časť

Brunet pomaly rozlepil svoje modré oči. 4;58 ukazoval digitálny budík. „Marcel," buchol do tela ležiaceho pri ňom. „Marcel," zopakoval to.

„Mmm?" zamrnčal ako odpoveď, že ho vníma.

„Marcel, je päť hodín ráno. Zaspali sme," šepkal vystrašene. Kučeravec sa pomrvil ale keď mu tie slová začali dávať zmysel zrýchlene sa posadil. Skoro zhodil notebook na jeho nohách ale stihol ho zachytiť pred tým, než za zošuchol na zem. Pošúchal si rozospaté oči a zapozeral sa na hodinky rozsvecujúc malú lampičku pri posteli. Pomaly sa postavil. „Marcel? Čo robíš?"

„No musím sa obliecť nemôžem ísť v teplákoch a bez trička domov," zasmial sa.

„No tak na to zabudni." Zaťal sa študent. „Nikam v túto hodinu nejdeš, ľahni si späť. Ak chceš ráno môžeš ísť pre veci, ale v takúto hodinu ťa nikam nepustím." A hlavne by som sa bál byť tu sám dodal pre seba a zhasol svetlo.

„Sam, budeme sa tu tlačiť. Pôjdem na gauč," skonštatoval.

„Tak dobre," zasvietil lampu znova, „ale idem tam ja. Budeš dolámaný a nebudeš môcť plnohodnotne pracovať."

„Nepokúšaj sa ma nasrať Blažej," povedal hrane tvrdým tónom, „na gauč idem ja a bodka."

„Marcel Szabo, ty sa nepokúšaj nasrať mňa, dobre? Ja zajtra, vlastne už dnes, nebudem mať taký ťažký deň ako ty. Ty máš pacientov a hlavne si diagnostický lekár potrebuješ spánok aby ti to dobre myslelo," povedal si svoje. Táto hádka - nehádka trvala ešte ďalšiu pol hodinu kým obaja neboli takí vyčerpaní až opätovne zaspali v Samuelovej posteli.

***

Potom ako Marcel zaspal do práce, keďže nepočul budík (ale určite to nebude v tom, že ho nechal v inej izbe, že?) zavolal do nemocnice, že chytil nejakú črevnú virózu tak ostane do pondelka doma. Deň odštartovali Marcelove kulinárske schopnosti v podobe palaciniek a pokračovalo to skvelou náladou - nepočítame tú chvíľkovú hádku za to, že Marcel kúpil oblečenie, mobil, notebook a slúchadlá Samuelovi (aj tak kučeravec vyhral) - až do toho okamihu keď zazvonil mobil.

„Pán Tomlinson, mám pre Vás správu ohľadom Vášho otca," zaznel pokojný hlas doktora Hatalu.

„Prebral sa už?" rozjasnili sa mladíkovi oči no tá radosť z nich ihneď vyprchala.

„Nie. Mám pre Vás zlú správu. Váš otec neprežil infarkt. Dnes tridsaťšesť minú po polnoci umrel. Je mi to ľúto, úprimnú sústrasť," ľadovo dopovedal informáciu, ktorú musel.

„J-ja... ďakujem," pustil mobil na zem. Kolená sa mu podlomili a keby ho mladý doktor nezachytil bolestivo by padol na zem.

***

„Samuel," potľapkal ho po oboch lícach, no bez akejkoľvek reakcie. „Hej Samčo, reaguj prosím," znova zopakoval činnosť. Spomínaného chlapca odniesol do izby, položil na posteľ so zimným obkladom na čele a snažil sa ho prebrať. „Samo, no tak, preber sa," nevzdával sa doktor.

„Uhm, čo sa stalo?" ozval sa potichu, že to ledva bolo počuť.

„Vydesil si ma - z ničoho nič s tebou seklo. Čo sa stalo? Kto ti volal?" vyzvedal. Mladíkovi sa začalo všetko vybavovať. Otec dostal infarkt - nemocnica - Marcel - filmy - telefonát a už len... tma.

„J-ja... Marcel, volali mi z nemocnice," dostal zo seba. Z očí sa mu pomaly začali púšťať slzy, „ot-ot-ec dne-s po pol-lnoci zo-" pomedzi vzlyky sa pokúšal povedať, čo sa stalo, no nedokázal to dopovedať,... ale ani nemusel. Marcel to pochopil.

„Poď sem," starší ho vtiahol do medvedieho objatia, „tak mi to je ľúto." Kolísal ho zo strany na stranu aby sa aspoň trochu upokojil.

„Marcel, prosím odíď. Chcel by som byť sám."