Chudobný syn milionárky

8. časť

Odložil poslednú knihu nabok. Zmučene si prešiel rukami tvár. Bolo čosi okolo desiatej a on sa stále učil. Vtom zazvonil zvonček na dome. Kto to môže byť? Pýtal sa sám seba. Prešiel k dverám. Opatrne otvoril dvere.

„Ahoj," usmial sa na neho kučeravec, ktorému sa kadere kvôli dažďu lepili na tvár, „mohol by som ísť ďalej?" spýtal sa s jeho klasickým jamkovitým úsmevom ignorujúc, že stojí v silnom lejaku len v kabáte, ktorý už je aj tak zmočený do poslednej nitky.

„Ahoj Marcel," vyhŕkol po počiatočnom šoku, „uhm, no jasné poď ďalej, nemôžeš stáť v daždi, čo ty tu robíš?" vyzvedal nižší chlapec.

„No," prehrabol si rukou úplne mokré vlasy, ktoré mu siahali až po ramená a provizórne si ich uhladil dozadu, „keďže si bol v nemocnici celkom vystrašený a vyzeral si akoby si ten infarkt dostal ty, tak som si povedal, že prídem a prinútim ťa zabudnúť."

„Ako vieš-" zasekol sa, „no jasné, si doktor. Jasné, že si si to zistil." Odfrkol si hrane Louis a Harry sa na neho nevinne usmial.

„Hneváš sa?" zelenooký hodil psie očká na nižšieho spoločníka a špúlil pusu. „Nehnevaj sa, mám tu pre teba bomboniéru, zmrzlinu, maliny a podobné veci," zubato sa usmial. „Len si pre ne musím skočiť do auta."

„V tomto daždi nikam nejdeš!" zakríkol ho okuliarnatý brunet.

„Takže sa na mňa nehneváš?" rozjasnil sa kučeravec.

„Na teba sa nejde hnevať," pokrútil pobavene hlavou. „Každopádne do toho dažďa nepôjdeš," stál si za svojím so založenými rukami Samo.

„Nie. Samo doniesol som to sem pre teba a tak po to aj pôjdem," nedal sa odbiť starší.

„Ale-" bol hrubo prerušený Marcelom: „Samuel, povedal som, že pre to pôjdem a tak pre to aj idem. Nepokúšaj sa ma odhovoriť som veľmi tvrdohlavý človek."

„Dobre," pristúpil na to nakoniec Samo, „ale idem s tebou," dal si podmienku.

„Na to zabudni. Nejdeš," bol striktne proti tomu.

„Ale idem. Marcel, zabúdaš na jednu podstatnú vec. Ja tu nie som ten, ktorý sa nemá do čoho prezliecť," podotkol.

„Fajn. Ale ihneď keď sa vrátime si pôjdeš dať teplú sprchu a prezlečieš sa do suchého aby si neprechladol," zamračil sa. Nesúhlasil, ale nechcel stať v chodbe tri dni. Mladík sa rozžiaril.

„Samozrejme, doktor," uličnícky sa usmial. „Tak na čo tu čakáme? Ja chcem zmrzkuuuu!" skríkol chlapec a vybehol von do dažďa.

Kučeravec sa za ním neveriacky rozbehol. Odomkol auto zatiaľ čo mladší z dvojice tancoval v daždi. Bol rád. Veľmi rád. Miloval byť v prítomnosti Marcela, hoc sa poznajú len pár týždňov. Vedel, že sa mu môže zdôveriť úplne so všetkým a nebude ho odsudzovať. Bol iný ako ľudia, ktorých doteraz poznal. Bol... niečo viac. Louis to nevedel opísať, bol to ten najlepší človek, ktorého spoznal. Nezáležalo mu na tom, že sa poznajú len zopár dní vedel, že o neho nechce nikdy prísť – neodpustil by si to.

***

Potom čo povnášali plné tašky rôznych vecí – samozrejme Marcel Samovi nepovedal čo všetko tam má (je to prekvapenie) – bol Samuel nútený ísť do sprchy – ale pred tým dal nejaké otcovo oblečenie aj Marcelovi aby nebol v mokrých veciach a neochorel . Keď už oblečený vyšiel z kúpeľne zaľahol k Marcelovi do svojej starej dvojlôžkovej postele.

Zelenooký bol oboznámený s ich finančnou situáciou, preto si zobral svoj laptop a hard disk filmami. Zababušili sa do periny na Samovej veľkej posteli. Samo zobral do ruky dve lyžičku s drevenou rúčkou a uličnícky pozrel na Marcela držiaceho zmrzlinu, ktorý vyťahoval striedavo pravé a ľavé obočie. Zasmiali sa a pustili sa do čokoládovej zmrzliny. Samo si ani nespomínal kedy mal naposledy zmrzlinu. Mrazivé mlieko ho príjemne chladilo v ústach a on si užíval čokoládovú chuť na jeho maškrtnom jazýčku.