Chudobný syn milionárky

10. časť

„Nie, Samuel. Ja ťa tu samého v takomto stave nenechám," hneď povedal na protest.

Mladík už ďalej nevnímal čo mu brunet hovorí. Všetko zaniklo v bolesti. Bolesti, ktorá sa mu prúdila žilami. Bolesti, ktorá sa dostala do každého kúska tela – pomaly pohlcovala každú bunku jeho tela. Bolesť v hrudníku sa rozširovala až ho pohltila úplne. Každý kúsok jeho tela sa triasol, jeho mozog tomu stále nechcel uveriť. Nechcel uveriť, že človek, ktorý sa o neho staral, ktorý ho miloval ako vlastného už nežije. Tá bolesť sa nedá opísať slovami. Zožierala ho zvnútra ako parazit a nechcela odísť. Chcel to zo seba dostať. Všetky pocity chcel vykričať zo seba do sveta, no keď otvoril ústa aby to spravil nevyšla z neho ani hláska. To nemôže byť pravda. Doktor aj stroje sa určite pomýlili, môj otec žije. Môj otec žije! Počujete? Môj otec nie je mŕtvy! Honilo sa mu hlavou.

„Odvez ma do nemocnice," povedal automaticky. Marcel šiel niečo namietať ale bol prerušený: „Marcel, odvez ma do nemocnice, prosím," pozrel na neho zlomeným pohľadom. oči zaliate slzami a opuchnuté z toľkého plaču. Po chvíľkovom rozmýšľaní a boja vo vnútri samým so sebou nakoniec prikývol. Vedel, že to musí vidieť na vlastné oči inak neuverí.

„Prezleč sa a ja zatiaľ naštartujem auto, dobre?" modrooký šiel ako na automat. Zamieril ku skrini a obliekol sa do prvého čo mu prišlo pod ruku. Neriešil, že sa to k sebe vôbec nehodilo.

***

„Kde nájdeme doktora Hatalu?" spýtal sa na recepcii mladej blondínky, ktorá mu veľmi okato ukazovala svoje prednosti – čo ho vôbec nezaujímalo keďže mal vedľa seba klbko nešťastia. Pozrela – dosť sklamane, keďže neprišiel za ňou – do počítača a oznámila im, že doktor by mal byť v svojej ordinácii. Chlapec a muž spoločne zamierili výťahom na druhé poschodie. Marcel sa vôbec nezaujímal o to, že by tu vôbec nemal byť, lebo ráno povedal, že má črevnú virózu. Vedľa seba mal klbko nešťastia, ktorému sa práve roztrieštil svet, v ktorom odteraz žil na drobné kúsky.

Tri rýchlo nasledujúce pohyby, keď sa kučeravcove prsty dotkli dreva dvier spôsobilo, že zaklopal. Hlasné Vstúpte im signalizovalo, že môžu vojsť z bielej chodby do miestnosti. „Oh, ahoj, Marcel. Čo potrebuješ?" opýtal sa s úsmevom.

„Chcel by som ťa poprosiť aby si nám," potiahol modrookého za ruku aby stál pred ním a dal ruky na jeho ramená, „ukázal chlapcovho otca, Mareka Blažeja." Doktor v službe sa s vypleštenými očami zarazil.

„Chlapče, si si tým istý? Nemusí to b-" nestihol ani dopovedať a bol prerušený.

„Áno, som si tým istý," hlesol, no trasúci hlas ho prezradil. Doktor s hlasným povzdychom povedal tiché 'Nasledujte ma' a zamieril do pitevne (to, že jeho srdce dostalo smrteľný kŕč úrady nezaujíma – ešte tri dni ho musia mať či to nebola takzvaná klinická smrť).

Dvere od výťahu vo veľkej nemocnici sa pomaly otvorili. Najmladší chlapec pomaly kráčal za dvoma doktormi so zatajeným dychom. Bol úplne roztrasený, ruky sa mu potili, oči mal červené od zadržiavaných sĺz a hrdlo mu sťahovala pichavá bolesť. Doktori sa priblížili ku stene, ktorú celú pokrývali kovové dvierka a zamierili k tej, na ktorej bol štítok s menom Marek Balažej. „Si si istý? Toto je posledná ša-" posledných pár slov mu však chlapec nedovolil dopovedať. „Áno, som si istý." Povedal priškrteným hlasom. Celé hrdlo ho pálilo. Už chápal výraz cez knedlík v krku nemohol pomaly rozprávať, pretože v tom momente to celé prežíval sám. Ticho v miestnosti doteraz narušovali len kroky, no keď zastali bolo to doslova mŕtvolne ticho. Škripot nenaolejovaných dvierok nasledoval zvuk koliesok, po ktorom posúvali plech s telom. Louis to už v sebe neudržal a vypustil zo seba prvý vzlyk. „Oci," zašepkal do prázdna, „prečo si ma opustil?" viac zo seba nedostal. Jeho hlasivky boli oslabené vzlykmi a bolesťou, ktorá ho zožierala z vnútra a šírila sa rýchlo ako mor. Nie, nie, nie stále si opakoval v hlave len toto prosím nie. Toto nemôže byť pravda. No bola. Bledé telo muža, ktorého hrdo nazýval otcom, ležalo pred ním len pod bielou plachtou. Jeho srdce už nebilo, jeho žilami už neprúdila krv, jeho pľúcami sa už nešíril kyslík ďalej do tela. Bol mŕtvy.

Nízkeho bruneta zradili kolená, podlomili sa mu. Nevedel sa nadýchnuť. Pľúca mu sužoval pocit aký nevedel opísať. Zrazu cítil len slabú bolesť v ruke. Padol do náruče zelenookému, ktorý mu pichol anestéziu a chlapcovi uľavil od všetkého súženia, bolesti. Na chvíľu, na malinkú chvíľu necítil nič. Žiadne trápenie, bolesť... cítil len úľavu od toho hrozného pocitu, ktorým musel prechádzať taký mladý. Pocitu straty osoby jemu najmilšej.