Miluj ma navždy!

11.kapitola

Navôkol bola tma a ticho. Hrozivé ticho. Všetku ju bolelo. Ostrá bolesť jej prenikala rukou, no predovšetkým bruchom. Cítila teplú tekutinu, stekajúcu po jej stehnách, no nedokázala sa pohnúť. Ležala skrútená v rovnakej polohe niekoľko hodín a v duchu prosila, aby ju niekto zachránil.

„Alejandro," vytisla s námahou zo seba. „Alejandro..."

Nikto ju nepočul. Netušila, kde sa nachádza. Len pomaly si spomínala na to, čo videla pri riečke, na to, čo jej Beth povedala a ako ju sotila dolu. Oči jej zaliali horké slzy. Zradil ju. Opustil. Mala radšej zomrieť.

Štípali ju mravce, cítila, ako po nej behá kadejaká háveď, no nemala síl pohnúť sa. Až keď vyšlo slnko, začula neďaleko zvuk kolies.

„Prosím!" šepla vyčerpane. „Prosím, pomôžte mi!"

Neverila, že by ju počuli, kliatby Beth sa mali naplniť. A tu zrazu...

„Čo je to tu? Brad, nie je to nejaký človek?" zahuhlal prekvapene hlas starej ženy.

„Nestaraj sa do toho, do čoho ťa nič, ženská," zafrflal Brad.

„Nie, celkom isto to je žena. Nože sa na ňu pozri, či ešte žije. Musíme jej pomôcť!"

„Tvoje dobré srdce nás raz dostane do problémov," zašomral muž, no predsa len zliezol z voza a vykročil k ležiacej postave.

„Pre živého Boha!" skríkol a rýchlo vzal Patriciu na ruky. Nevládala sa ani vďačne usmiať. Bolesť každou minútou narastala. Vyslala k Bohu krátku modlitbu, nech sú to dobrí ľudia a zamdlela.

„Chudinka," poľutovala ju žena, keď ju Brad naložil do zadnej časti voza. „Otoč to, musíme ísť domov."

„Ani sa nebudem radšej pýtať, čo obchody..."

„To počká. A opatrne!" upozornila ho, keď poháňal kone po nerovnej ceste a voz nadhadzovalo z jednej strany na druhú. „Krváca, nechceme jej predsa ublížiť ešte viac!"

Keď konečne dorazili k ich drevenej chalúpke, Brad nehybnú ženu opatrne vzal do náručia a uložil do postele, ako mu kázala jeho žena Annie.

„Daj variť vodu, musím ju prezrieť. Zdá sa mi, že bola v druhom stave."

„Ešteže si babica," pokrčil nosom Brad a ponáhľal sa urobiť, čo mu žena nakázala.

Annie, hoci mala silnú reumu, bola stále najznámejšia pôrodná babica v okolí. A hoci jej ruky krivila choroba, dokázala skontrolovať, v akom stave je žena. Keď skončila, smutne pokrútila hlavou a pozotierala všetku krv z Patriciiných stehien.

Keď ranená prišla k sebe, prvá otázka znela: „Dieťa?"

Annie k nej šuchtavo podišla. S účasťou na ňu pozrela a zaškriekala. „Je mi to ľúto, dievča, o dieťa si prišlo."

V tej chvíli sa Patriciin svet zrútil znovu, už po druhýkrát.

„Ale... moje dieťa..."

„Je zázrak, že si prežila. Spadla si, nie? Máš početné zlomeniny, musel to byť škaredý pád. Musíš ďakovať Bohu, že aspoň tvoj život ušetril, hoci tvoje dieťatko si povolal. Tam mu bude dobre, ver mi."

Mohla povedať čokoľvek. V tej chvíli časť Patricie zomrela. Bolesť zo straty dieťatka sa nedala porovnať s bolesťou zo zrady milenca. Dieťa bolo jej súčasťou, milovala ho, bolo jej jedinou nádejou.