Miluj ma navždy!

13.kapitola

„V ten večer, keď zistil, že sa stretávaš s koniarom," začala, „sa strašne nahneval. Tak veľmi, až mu zlyhalo srdce."

„Och!"

Jolana sa k nej obrátila. „Vyzeralo to, že zomrie i on, no vydržal. Po tom, čo sa prebral, si sypal popol na hlavu, že je to je jeho vina, že si odišla. Vraj keby netrval na tom, že raz si musíš vziať len niekoho z bohatej rodiny, muža s titulom, nespravila by si to. Tak veľmi za tebou žialil..."

„Mama! Však... však nie je..." zhrozene sa spýtala Patricia a úzkosť jej bránila dýchať.

„Nie, nie je mŕtvy, no odvtedy len leží. Živorí. No teraz, keď si sa vrátila a keď máš dostatok sily, budeš môcť prísť za ním. Zatiaľ som mu nič nepovedala, lebo som sa bála, že by sa priveľmi rozrušil..."

„Idem za ním," spustila nohy z vysokej postele jej jediná dcéra a dotkla sa mäkkého koberca.

„Si ešte príliš slabá! A nezjedla si nič z bažantej polievky!" priskočila k nej Jolana. „Nepustím ťa, kým ju nezješ. Musíš nabrať sily."

„Dobre," s povzdychom ustúpila Patricia. „Zjem ju, ale potom pôjdem za ním."

„Dobré dievčatko," pohladila ju Jolana po líci s láskou v očiach. Počkala pri nej, kým nezjedla aj posledné sústo a potom jej pomohla obliecť si jednoduché šaty, ktoré netlačili žiadnu ranu na tele. Spolu s dcérou odkrivkala do komnaty lorda Ubra. V miestnosti bolo šero, ťažké závesy zastreté a on sedel na posteli s hlavou v dlaniach. Jolana sa obávala, ako jej manžel zareaguje. Jeho dcéra bola doma už dva dni a ona sa mu o tom nezmienila. Možno jej to neodpustí. No priveľmi sa bála o jeho zdravie. No teraz... prišiel čas pravdy. A ona dúfala, že to jeho srdce vydrží.

„Otec," zašepkala Patricia a muž v posteli sa strhol. Neveriaco hľadel na ženu pred ním, doráňanú, s nekonečným smútkom v očiach.

„Patricia?"

Jolana si hrýzla pery s obavami hľadela na zmeny v manželovej tvári, ako si priložil ruku na srdce a začal ťažšie dýchať.

„Otec..." Patricia k nemu podišla najrýchlejšie, ako vedela. „Odpusť mi to. Prosím, odpusť mi to. Všetko," kľakla si pred ním a vzala jeho ruku do dlaní. Pritisla si ju k perám a zľahka pobozkala.

„Dievčatko moje, dcéra," neveriaco na ňu hľadel a len zľahka jej položil dlaň na vlasy, akoby sa bál, že svojím dotykom spôsobí, že sa rozplynie. „Ako by som sa mohol na teba hnevať? Tak veľmi som sa o teba bál," vyriekol a tentoraz ju tuho objal. „Na ničom inom nezáleží, len na tom, že si tu. Živá. Ale, čo sa ti prihodilo?" spýtavo pozrel na ňu i na Jolanu.

„Vieš..."

„Všetko ti vyrozprávam, otec. Už navždy zostanem s tebou," vrúcne povedala Patricia, naozaj o tom presvedčená.

Jolana sa pousmiala a potichu vyšla von. Patricia rozpovedala otcovi, čo sa udialo, hoci vynechala niektoré detaily, ktoré by ho mohli príliš rozčúliť.

„Som rád, že si sa poučila. Hoci si spravila veľkú chybu, zistila si, čo je správne," prikývol Martus Uber. „Vyrieši sa to. Uvidíš."

Toto sa nevyrieši nikdy. A nikdy to neprebolí, pomyslela si Patricia, no navonok sa len usmiala a položila si hlavu na otcovo plece.

Dni zrazu plynuli veľmi rýchlo. Každý deň ju prišiel pozrieť felčiar, ktorý s radosťou skonštatoval zlepšujúci sa zdravotný stav. Jolana zas dcéru zamestnávala prácou v záhradke, hoci tá sa stále pýtala na kone. Vždy to bolo jediné, čo ju dokázalo vzpružiť na duchu. Na Alejandra si zakázala myslieť. Pokúšala sa ho vymazať zo srdca i z mysle tak, ako jej sinky mizli z pokožky. Po niekoľkých týždňoch jej telo znovu spevnelo a vlasy sa ligotali. Občas sa dokázala zasmiať, hoci v srdci stále skrývala čiernu bolesť, ktorá sa do nej zahrýzala najmä v noci, keď bola sama vo svojej komnate.

I v ten večer sedela v kresle pred zrkadlom, po dlhom kúpeli si prečesávala dlhé vlasy, aby sa jej ligotali ako meď a zamyslene hľadela na svoj odraz. Bola pekná. Až príliš pekná na to, aby sa takto trápila. Matka jej ráno spomenula, ako si Maxim de Monaxer začína hľadať nevestu. A z neznámych dôvodov bola presvedčená, že má záujem aj o Patriciu, hoci sa s ňou doteraz nezhováral. Vraj je to vzdelaný, krásny a bohatý mladý muž. Ale ako by mohol mať záujem o ňu? Najmä, ak ona nemala záujem o nikoho.

Z úvah ju vyrušil škrabot. So zvrašteným obočím pozrela k obloku. Nestačila sa spamätať a zjavila sa v ňom mohutná mužská predstava. Rýchlo vstala a výkrik jej zamrel v hrdle.

„Konečne sa mi podarilo k tebe dostať," povedal zadychčaný Alejandro, stojaci uprostred jej izby.

***

Dievčatá, ďakujem vám za všetky votes! <3 Ak by ste mali nejaké pripomienky, rada si ich prečítam. :)