Miluj ma navždy!

10.kapitola

Po chvíli sa natiahol na posteli a zaspal. Elizabeth na neho hľadela. Nie, necítila výčitky svedomia zo smrti nevinnej ženy a jej dieťaťa. Už dávno netušila, čo je svedomie. Život ju naučil, že ak chce prežiť a mať aspoň kúsok šťastia, musí sa oň vedieť biť. Niekedy musí niečo obetovať, aby zabezpečila svoju rodinu. Nie raz sa stalo, najmä v zimných mesiacoch, keď bolo okolie nepriechodné a ona nevládala odhrabávať sneh, že sa k nim zatúlal koč s pánmi, či len predavačmi. Nie raz skončila s oným mužom v posteli, len aby od neho získala niekoľko zlatiek pre deti. Aby jej dali z mäsa, ktoré vliekli z poľovačky. No cítila, že už chce zmenu. Že tohto muža, mocného a krásneho, chce natrvalo. Túžila sa vedľa neho zobúdzať, tešiť ho, milovať...

Stiahla mu topánky a podišla k jeho hlave. Spal tvrdo, očividne mal za sebou náročnú noc. Prisadla si k nemu, zľahka ho pohladila po vlasoch a zablúdila i na hruď. Nezobudil sa.

To ju povzbudilo, aby sa k nemu sklonila a pobozkala ho na pery. Chutil slano. Voňal ako muž. Zaplavila ju ďalšia vlna túžby. Ešte raz dlaňou prešla od hrude až k chĺpkom na bruchu a vstala. Počká, kým sa vyspí a vyskúša poslednú vec.

Po chvíli sa prebrali deti.

„Pst, ocko ešte spí," upozornila ich, dala im raňajky a poslala ich hrať sa von. „Ale tak aby ste otecka nezobudili."

Zrazu tomu verila. Presvedčila samu seba, že on je otcom jej detí. Že je to jej manžel a ona jeho manželka. Vzala fľaštičku so sérom, kvapla trochu do vína, ktoré si nechávala na výnimočnú príležitosť a kvapla i do hrnčeka vody. Zamierila k Alejandrovi.

Ešte stále spal. Hoci už nie tak pokojne ako na začiatku. Niečo sa mu snívalo, nepokojne pohyboval perami, vyslovoval niečie meno. Beth sa zamračila. Mala predsa plán. Plán, ktorý skrsol v hlave šialenej. Prisadla si k posteli a blúdiac mu rukou po hrudi, ho jemne budila.

„Miláčik, prebuď sa, je ráno, naše deti sú už hore, čakajú ťa."

Alejandro sa zamrvil a keď mu do uší doľahol jej hlas, rozospato na ňu pozrel.

„Naše deti?"

„Áno, tu máš, napi sa, isto si smädný," podávala mu hrnček s vodou. Alejandro sa zamračil, usporadúval si spomienky a medzitým si odpil z vody.

„Do dna, drahý, do dna. Mám tu i víno. Aby si spláchol smútok."

„Nie, choď preč," odtisol víno a podal jej prázdny hrnček. „Nechcem mať s tebou nič spoločné."

To si len myslíš, zlomyseľne si pomyslela Beth, čakajúc, kedy drogy zaberú. Netrvalo dlho a Alejandro začal rýchlejšie žmurkať.

„Je mi nejako... zvláštne... rozmazáva sa mi izba pred očami," pretieral si oči, zatiaľ čo Elizabeth sa spokojne usmievala. Zabralo to. Rovnako ako u lorda Demsyho, keď sa vracal z poľovačky. Nadrogovala ho sérom a potom mu vzala prsteň i brošňu. Nevšimol si to, bol taký omámený jej telom, že keď odchádzal, dušoval sa, že sa vráti.

„Oddýchni si, isto si unavený," pomáhala mu z košele, ktorú si medzitým znovu obliekol, usadiac sa mu v lone. „Tak, teraz je to lepšie, drahý," šepla mu do ucha, provokatívne sa o neho obtrúc.

„Pat... Patricia?" hlesol Alejandro. Krútila sa mu hlava, v žalúdku ho zvláštne šteklilo. Marilo sa mu, že jeho Patricia v noci ušla, nechala ho tu, ale veď... teraz tu sedí s ním, bozkáva ho na hruď...

„Patricia..." šepol, zovrúc zadok žene v jeho náručí. „Bál som sa o teba..."

Elizabeth chcela zaprotestovať, že ona nie je tá všivavá ženská, no rozmyslela si to. Ak si bude myslieť, že je ona, nenapadne mu odísť. Aspoň teraz. A potom... niečo vymyslí.

„Áno, som to ja," zašepkala. „Som to ja, tvoja Patricia. Miluj ma. Miluj ma, ľúb ma, umuč ma, som len tvoja, Alejandro. Už navždy."

***

Ďakujem vám, baby, že čítate a hlasujete. Ste mojím hnacím motorom. <3