Miluj ma navždy!

12.kapitola

Ako by jej mohla matka neodpustiť. Svoje dieťa milovala nadovšetko. A veľmi dobre chápala jej konanie. Sama v mladosti navystrájala množstvo hlúpostí, najmä pre lásku. No nikdy neskončila takto zle. Keď Patriciu prezrel felčiar, previazal rany, naordinoval medicínu a skonštatoval, že rodina Ubrovcov sa už pravdepodobne nikdy nedožije ďalšej generácie, Jolana si zotrela slzu a hrdo zdvihla hlavu. Teraz nie je na mieste plakať nad rozhodnutím osudu. Musí stáť pri svojej dcére, vliať jej život do žíl. Vrátiť život na zámku do pôvodných koľají.

Dva dni po návrate Patricie domov dorazil na nádvorie mladý muž. Zafúľaný, strhaný, no nesmierne odhodlaný.

„Chcem hovoriť s lady Patriciou!" vyhlásil rozhodne.

Stráž pozrela na seba a pohrdlivo sa spýtala: „Kto si, aby si nám rozkazoval?"

„Som jej snúbenec."

Statný chlap pozrel na svojho spoločníka a pustili muža dnu. Do zámku sa nedostane, vyhodia ho ako prašivého psa. Každý vedel, v akom stave lady prišla po tom, ako ušla s údajným snúbencom.

„Kto ste a čo si želáte?" privítala ho na nádvorí lady Jolana, ktorá sa práve vracala zo záhradky, kde bola odstrihnúť ňou vypestované ruže, aby ich vložila do váze v dcérinej izbe.

„Som Alejandro, snúbenec Patricie," odvetil, prezerajúc si honosné šaty ženy pred ním. Vtom mu došlo, s kým sa rozpráva a rýchlo sa uklonil. „Lady, nespoznal som vás."

„Takže Alejandro. Ty sa ešte opovažuješ prísť sem a dožadovať sa rozhovoru s ňou?" spýtala sa hrozivo. „Po tom, čo sa udialo?" zvýšila hlas.

„Lady Jolana, odpusťte mi moju trúfalosť, no ja netuším, čo sa stalo. Viem len to, čo som sa dopočul od istého staršieho páru, žijúceho na vašom panstve v horách. Keby... keby som vedel, čo jej hrozí, nespustil by som ju z očí," vyznal sa.

„Uniesol si ju!" skríkla Jolana. „Neodišla by s tebou dobrovoľne!"

„Verte tomu, že áno!"

„Dobre, pripustime si, že áno. Lenže si ju opustil. Nechal si ju zomrieť v horách, nepomohol si jej. Čo si tým sledoval? Chcel si zlato? Alebo len jej život? Jej telo a naivné predstavy o svete a láske?!" zvyšovala hlas, až sa služobníctvo zastavovalo a s pootvorenými ústami hľadelo ich smerom.

„To nie je pravda!" zreval Alejandro. „Milujem ju! Milujem ju viac než svoj život a musím jej to povedať! Musí si ma vypočuť!"

„Nepustím ťa k nej. Stráže! Stráže, okamžite ho vezmite a hoďte do temnice!" rozkázala.

„Nekonáte správne," odstúpil Alejandro, ostražito sa obzerajúc po blížiacich sa mužoch. „Nenechám sa zamknúť. Dostanem sa k Patricii, aj keby ma to stálo život!" vyhlásil vážne a šikovne sa uhol silným ramenám. Chvíľu premyslene odskakoval pred ranami, potom vytiahol dýku, zastrčenú za opaskom, aby sa mal čím brániť a vzal nohy na plecia.

„Vrátim sa!" zakričal ešte do hluku, ktorý nastal pri jeho úteku, zatiaľ čo stráže v ťažkom brnení bežali krížom-krážom po nádvorí.

„Chyťte ho! Nedovolím, aby sa vyhrážal mojej dcére! A želám si, aby ste zvýšili ostražitosť a ochranu hradu!" zvolala Jolana, pustiac kvety na zem, schytila ťažkú sukňu a rozbehla sa do dcérinej komnaty.

Tá posledné dni stále spala a, vďakabohu, sa jej stav neustále zlepšoval. Spočiatku sa bála, že skutočne nedožije rána a ona príde o svoju jedinú dcéru, no hviezdy sa zľutovali. Zadychčane vbehla dnu a prekvapene pozrela do dcériných roztvorených očí.

„Už si hore?"

„Je mi... lepšie."

Po ťažkom úraze bola bledá, vychudnutá, pod očami sa jej črtali tmavé kruhy a lícne kosti vystupovali väčšmi ako kedykoľvek predtým.

„Čo sa deje?" spýtala sa malátne. „Doľahol ku mne ruch z nádvoria."

Jolana chvíľu uvažovala, či má dcére povedať, kto prišiel, chcela pravdu zatajiť, no napokon sa rozhodla, že bude lepšie, ak sa ju dozvie.

„Prišiel tvoj... snúbenec."

„Kto?" zašepkala Patricia a z líc sa jej vytratila i tá trocha farby, čo jej ešte zostala. „Čo tu chcel?"

„Rozprávať sa s tebou."

„Nechcem ho vidieť, mama! Prosím, nedovoľ, aby ho pustili hore, už nikdy ho nechcem vidieť," zakryla si tvár jednou rukou, pretože tá druhá bola stále obviazaná a nemohla ňou hýbať.

„Stráže už vedia, čo majú robiť. Srdiečko," prisadla si k nej, chytiac ju za ruku, „čo keby si mi povedala, čo sa stalo? Samozrejme, ak si už dostatočne silná. Ja ti dám zatiaľ pripraviť obed."

„Nemám chuť..."

„Musíš niečo jesť. Musíš získať silu..."

„Na čo mi je sila, keď môj život nemá cenu?"

„Ako môžeš takto rozprávať? Nerúhaj sa, Patricia. Len zázrakom si prežila, ako som porozumela z rozprávania tých dvoch, čo ťa priviezli, máš za sebou škaredý pád a... a..."

„A stratila som to jediné, čo ma mohlo urobiť šťastnou," šepla Patricia. „Aký zmysel má život ženy, keď nemôže priviesť na svet nový život? Predo mnou už niet šťastia. Zničila som si prítomnosť i budúcnosť. Môžem si za to len ja sama. A moja hlúposť."

„Nevrav tak. Verím tomu, že život má pre teba pripravené aj niečo pekné. Určite lásku. Nájde sa muž, ktorý ťa bude milovať..."

„Mama," zaleskli sa v Patriciných očiach slzy, „sama tomu neveríš. Dobre vieš, aké je pre lordov dôležité, aby bola žena nepoškvrnená..."

Jolana stisla pery. Dcéra mala pravdu. No ani za svet nechcela pripustiť porážku. Jej dcéra bude šťastná. Musí byť. Musí mať normálny život plný svetla a farieb.

„Radšej mi povedz, kde je otec. Prečo tu nie je?"

Jolana si vzdychla, vstala a prešla k oknu. Zahľadela sa na kamenné nádvorie.