Miluj ma navždy!

EPILÓG

O 2 roky neskôr

Povieval jemný vetrík, ktorý do ich krajiny prifúkal jar. Nádvorie bolo posiate ružovými kríkmi, ktoré tam pred dvomi rokmi nasadila lady Patricia. Rozvoniavali a skrášľovali svojimi pestrými farbami okolie. Popri nich sa tmolilo malé, asi ročné, dievčatko s tmavými vlasmi v ružových šatočkách. Ťapkalo malými nožičkami po tráve, rozjasnene hľadelo na kvety, naťahujúc sa za malými hlávkami.

„Nie, Synea," chytila jej rúčku mladá žena, „mohla by si sa pichnúť. Smieš ich obdivovať, ale zatiaľ len z diaľky. No raz sa o ne budeš môcť starať i sama."

Synea vážne prikývla, akoby rozumela a pokračovala teda ďalej. Občas spadla, no hneď sa postavila.

Bude ako ja, pyšne si pomyslela Patricia. Odvážna, odhodlaná bojovať za svoje sny, múdro a premyslene. A ja budem stáť pri nej. Vždy. Nikdy ju neopustím. Moje vytúžené, vymodlené dieťa. Moje všetko. Usmiala sa na svoju dcérku a urobila ďalší krok k nej.

„Kde sú ženy môjho srdca?" doľahol k nim mužský hlas. O pár sekúnd sa zjavil Alejandro, s rozhalenou košeľou, v tmavých nohaviciach. „Keď vás vidím, môj deň je hneď krajší," privinul si Patriciu, bozkajúc ju na pery a malá Synea sa mu hneď pýtala na ruky. „Čo keby sme si spravili zajtra výlet? K jazierku? Všetci traja?" žmurkol na obe. V duchu sa tešil zo svojho šťastia. Boh ho obdaril nádhernou a milujúcou ženou. Spravil zázrak a dožili sa i dieťaťa, hoci im tvrdili, že už nemajú nádej. Žili šťastne. Konečne ich neprenasledovalo žiadne nešťastie. Elizabeth pochovali na cintoríne medzi poddanými, aby jej šialená duša našla aspoň po smrti zaslúžený pokoj. Jej deti našli ukryté v zámočnej pivnici a tak ich odviezli do najbližšieho sirotinca. Tam, kde boli presvedčení, že sa o ne najlepšie postarajú. Žili na zámku a Alejandro stále pracoval aj s obyčajnými ľuďmi, hoci oni ho teraz vnímali ako svojho pána.

Bol šťastný. Viac si od života priať nemohol.

„Čo keby sme sa na chvíľu vzdialili?" spýtal sa potichu Patricie so šibalským pohľadom. Začervenala sa. „Teraz? Počas dňa?"

„Túžim po tebe," šepol jej do ucha.

Patricia pokrútila hlavou, ale zavolala na pestúnku, aby sa postarala o Syneu. Pobozkala dcérku na líce, chytila Alejandra za ruku a spoločne vykročili k zámku.

„Joj, drahá, nie tak pomaly, lebo to nevydržím a skončíme v prvej miestnosti, ktorá bude poruke," zastonal Alejandro a Patricia sa rozosmiala.

„Myslím, že by sme sa mali posnažiť o bračeka pre Syneu," šepol jej do ucha, zatiahnuc ju do knižnice neďaleko vchodu.

„Alejandro, nie tu, môže nás niekto nájsť," zaprotestovala Patricia, keď pocítila, ako jej, opierajúc ju o stenu, vyhŕňa sukňu a blúdi nezbednými rukami po stehnách.

„Nevadí. Nech každý vie, ako ťa ľúbim," pošteklil ju horúcim dychom na krku, šikovne rozväzujúc živôtik. „A myslím, že sa nikto nebude čudovať tomu, že chceme ďalšie dieťa. Sme predsa mladí," šepol, pritisnúc sa k Patricii a vkĺzol jednou dlaňou k plným prsiam.

„Ach, Alejandro," zastonala, chvejúc sa pod jeho dlaňami a nenásytnými bozkami, „miluj ma. Miluj ma navždy! Navždy!"

***

Tak a je tu koniec. Ďakujem vám krásne za všetky hlasy i komentáre, za to, že ste čítali. Veľmi by ma potešil nejaký komentár, čo sa vám páčilo a čo nie, nech viem, či má zmysel ešte niečo pridávať. :) Krásny dník vám prajem. Nech si každá nájde svojho milujúceho a verného Alejandra. :)