Miluj ma navždy!

5.kapitola

Venujem Natuske 254, lebo je asi jediná, ktorá tento príbeh číta, ale som za to rada. :)

Od zúfalstva a vyčerpávajúceho plaču napokon zaspala. Prebudila sa až na šteklenie slnečných lúčov na tvári. Roztvorila pripuchnuté viečka a pozrela na Alejandra. V tvári bol bledší, čelo nemal také rozpálené a dokonca i pokojnejšie dýchal.

„Vďaka ti, Bože!" zaševelila a tesnejšie sa k nemu pritúlila. „Ďakujem, že si zachránil otca môjho dieťaťa."

Znovu zadriemala, tentoraz oveľa pokojnejšie. Prebudila sa na jemný dotyk na líci. Otvorila oči a jej pohľad sa stretol s Alejandrovým jasným.

„Ďakujem," zašepkal, „ďakujem, že si ma tam nenechala a preukázala neskutočnú odvahu. Neskutočne si to vážim. Viac si mi svoju lásku nemohla dokázať."

„Sľúbila som predsa, že budem pri tebe stáť vždy. Ako sa cítiš?" ustarostene sa nad neho nahla, aby skontrolovala obväz. V noci mu ho ešte raz previazali a mokvajúci odložila.

„Cítim sa vynikajúco. Tak, že by som sa s tebou najradšej hneď miloval," zasvietili mu oči, no keď sa pohol, bolestivo sykol.

„Myslím, že s podobnými chúťkami budeš musieť na istý čas počkať. Najprv sa musíš vyliečiť," pohrozila mu, no predsa len sa k nemu zohla, venujúc mu horúci bozk.

„Musím ísť za Elizabeth," odtiahla sa napokon. „Poďakovať jej a vypýtať ďalšie maste, nech si čo najskôr v poriadku."

„Kto je Elizabeth?"

„Netuším. Ale keď som ťa k nej dotiahla, pomohla mi pozmývať ti rany a požičala mi oblečenie. Má dve deti."

„Poďakuj jej aj za mňa. Ja... musím si zdriemnuť," zívol vyčerpaný Alejandro.

„Samozrejme. Poriadne oddychuj, aby si čo najskôr načerpal sily a mohli sme nájsť kaplnku, kde nás oddajú. A miestečko, kde si vybudujeme vlastnú rodinu," pousmiala sa na neho a vyšla von.

Dlážka bola čistá, vyzametaná, vzduchom sa niesla vôňa polievky a posúchov. Spred domu sa ozýval džavot detí - chlapčeka a dievčatka.

„Dobré ráno," pozdravila Patricia Beth, ktorá práve umývala riad v nanosenej vode.

„Dobré ráno. Aká bola noc?" pozrela na ňu.

„Ťažká, ale z najhoršieho je vonku," usmiala sa Patricia. „Predovšetkým som vám neskutočne vďačná. Môžem vás poprosiť ešte o suché obväzy a maste? Previazala by som mu to a premastila."

Beth položila tanier a podišla k drevenej skrinke, odkiaľ vytiahla obväzy i ampulky s tekutinou. „Nech sa páči. Keby ste niečo potrebovali, budem vonku v záhradke. Na stole je čerstvý chlieb, pokojne si odkrojte a vezmite aj jemu. Musí získať silu, o ktorú ho obrala horúčka," poučila ju Beth a vyšla von.

Patricia urobila, ako jej Beth kázala a vrátila sa za Alejandrom. Nakŕmila ho, previazala a spokojne sa usadila vedľa neho. Vtom na ňu vrhol opatrný pohľad.

„Patricia?"

„Áno?"

„Tie rany na tvári a krku... to máš... od neho?"

Mimovoľne siahla na modriny, ktorými mala posiaty krk i zvyšok tela. Nehovoriac o doráňaných chodidlách, keďže Alejandrove topánky zhodila počas cesty z nôh, aby ju nebrzdili.