Miluj ma navždy!

15.kapitola

Najbližšie dni bola neustále v strehu. Obzerala sa, podvedome očakávala, odkiaľ by mohol vyskočiť, no stráže si svoju prácu zrejme spĺňali dokonalo. Vôbec sa jej nechcelo na stretnutie s Maximom. Na naliehanie matky sa však upravila aj s pomocou novej slúžky, ktorá jej zvestovala všetky novinky z hradu. O tom, ako vyhodili jednu z kuchárok, pretože si odsýpala do vlastných vreciek, o tom ako miesto nej prijali novú, mladšiu, o tom, ako jedna zo slúžok zostala v druhom stave po častých návštevách záhradníka... Patricia však myslela len na to, ako vydrží tento deň.

Keď konečne vošla do salóna, kde zvykli prijímať návštevu, s malou úľavou si uvedomila, že Maxim aspoň nie je starý, ale vyzerá dobre v tmavých vlasoch, s čiernymi očami a atletickou postavou, zdôraznenou rafinovane zvoleným tmavým odevom.

„Lady Patricia," ponáhľal sa k nej a zľahka jej pobozkal chrbát ruky. „Počul som, že ste krásna, no tie reči ani zďaleka nevystihli skutočnosť. Ste nádherná a ja som odteraz vašim verným otrokom," rozhoreli sa mu v očiach šibalské ohníčky.

Patricia sa placho usmiala. „Isto preháňate..."

„To určite nie. Poďte, posaďte sa, prosím," pozrel na Jolanu v kúte miestnosti. Tej na perách sedel spokojný úsmev. Tí dvaja boli bok po boku takí utešení!

„Možno sa k vám už donieslo, že o dva dni sa koná na našom zámku slávnosť. Preto som prišiel osobne. Chcel... chcel by som vás požiadať... nie, nie požiadať, úctivo poprosiť, aby ste mi ten večer venovali."

Patricia neisto pozrela na usmiatu matku.

„Aby ste prišli na slávnosť a venovali mi jeden tanec. Priniesol som i obálku. Služobníctvo sa zmätene pozeralo, keď som povedal, že sám sa zahrám na posla," podal jej pozvánku.

„Ďakujem, veľmi si vážim vaše poznanie," sklopila mihalnice a Maxim bol jej krásou očarený ešte väčšmi, ako predtým.

„Budem vás s radosťou očakávať."

Krátko na to sa rozlúčil, ešte raz sa uistiac, že Patricia príde a odišiel.

„No nie je to milý a príjemný mladý muž?" pozrela na dcéru Jolana.

„Mama, dobre vieš, že to, na čo myslíš, nie je možné," hodila pozvánku na pohovku a vykročila k dverám.

„Prečo nie? Všetko sa dá vyriešiť."

„Ako chceš vyriešiť niečo, čo sa možno dostalo do uší každému?"

„Nikto o tom nevie a služobníctvo má zakázané čokoľvek prezradiť."

„Dobre, predpokladajme, že sa mu to ešte nedonieslo. Ako si to predstavuješ? Pôjdem na ples, zatancujem si s ním niekoľko tancov a on, celý očarený, ma požiada o ruku a ja súhlasím? Vezmeme sa a...?"

„A budete šťastní," tlesla Jolana rukami.

„Zabudla si na jednu podstatnú vec - svadobná noc."

„To sa dá vyriešiť. Môžeme podstrčiť falošnú krv..."

„Mama!"

„Dievčatko," podišla k nej mama a objala ju. „Chcem ti len dobre. Jedna malá lož nikomu neublíži a tebe zabezpečí šťastný život."

„Ja už aj tak nemôžem mať deti. Ako žena som..."

„Pst... nehovor tak. Zázraky sa dejú. Musíš sa modliť."

„Nemilujem ho," vytiahla Patricia svoj posledný tromf. Jolana sa odtiahla a pozrela jej do očí. „Myslím, že si už pochopila, že láska vzniká postupne. A že prvotná vášeň môže pominúť. Tá ti môže zamotať hlavu a vďaka nej narobíš hlúposti. No postupný vznik lásky trvá dlhšie. A vydrží večnosť. Niekedy je dôležitejšie priateľstvo a to, aby ste si rozumeli."

„Ach, mama..." zašepkala Patricia a odstúpila. „Ja už v lásku neverím. Ale... na ples pôjdem, ak to chceš."

„Ďakujem."

Keď však v deň plesu stála vo svojej komnate, upravená, oblečená v saténových šatách kráľovsky modrej farby, s hlbokým výstrihom do V a s tenkými ramienkami, zmocňovala sa jej panika. Nemala sa prisľúbiť. Nechce Maxima zavádzať.

„Patricia, zvládneš to," povedala sama sebe. „Musíš kvôli matke."

Zišla dolu na nádvorie. Jej koč už bol pripravený.

„Dcérka, dopadne to dobre, ver mi," pobozkala ju matka a kočiš pomohol Patricii nastúpiť do koča. Spolu s ňou mala ísť aj jej komorná Elsa, ktorá sa od nej, odkedy sa vrátila, nehla ani na krok. Mala za úlohu robiť jej gardedámu. Ešte stála vonku, so sklonenou hlavou odstraňovala neviditeľné smietky z odevu. Potom konečne nastúpila a vyrazili.

Okolie bolo zahalené do zamatovej temnoty, mračná ukrývali i mesiac. Koč hrkotal po nerovnej zemi a viezol Patriciu k zámku Maxima de Maxnera.

„Ach, Elsa, toto bude ťažký večer," povzdychla si, pohľadom spočinúc na svojej komornej, ktorá v tej chvíli zhodila z hlavy kapucňu.

„Preboha, Alejandro, čo tu robíš?" vykríkla Patricia, sledujúc, ako odhadzuje prezlečenie - dlhý plášť jej komornej.