Miluj ma navždy!

17.kapitola

„Kde sme?" omámene pozrela na Alejandra a rýchlo si prikrývala obnažené prsia uvoľneným korzetom.

„Pravdepodobne späť v zámku. Zakázal som kočišovi priviesť ťa k tomu panákovi. Počkaj, pomôžem ti upraviť sa," znovu ju pobozkal, jazykom skúmajúc sladkosť jej úst, a naposledy sa dotkol Patriciinho roztúženého miesta. Potom jej s ťažkým povzdychom pomohol pozapínať šaty, rýchlo si obliekol košeľu a otvoril dvere.

„Choď prvá. Prídem za tebou do komnaty. Čakaj ma."

Patricia ho obdarila úsmevom a rozbehla sa tmavým nádvorím.

„Lady! Lady Patricia!" začula sprava z tieňa.

„Kto je tam?" zastala, ešte stále si upravujúc rozstrapatené vlasy.

„Tu je Marina, vaša slúžka. Poďte rýchlo so mnou, vašej matke prišlo zle!"

„Čože? Tak rýchlo! Prečo si jej nezavolala felčiara?" rozbehla sa smerom k nej, podkýnajúc sa o dlhú sukňu.

„Práve som večerala, keď som cez okienko videla, ako ide vaša matka do záhrady. Keď som vyšla von, videla som ju ležať na zemi, tak som sa za ňou rozbehla. Práve som bola na ceste zavolať pomoc. Rýchlo, poďte, leží tam," ukázala medzi husté kríky popínavých ruží.

„Bože, mama moja," dychčala Patricia a došla na miesto, kam ju poslala slúžka. „Ale... ale veď tu nikto nie je," zmätene sa obzerala. Pozrela na slúžku a srdce jej zamrelo. Pred ňou stála Elizabeth. V tej tme ju na nádvorí nespoznala, no tu, ako vykukol mesiac a ožiaril šialenú tvár pred ňou, ju premkol strach.

„Čo tu chceš?"

„Prišla som dokončiť, čo som aj začala," ozvala sa Elizabeth hrozivo a spoza sukne vytiahla ligotavú dýku. „Bola som presvedčená, že v tej rokline zomrieš. No očividne máš viac šťastia, ako som čakala. K tomu máš tento krásny zámok, nekonečno služobníctva, ktoré ti splní každý tvoj rozmar. Rodičov. Ale Alejandra, bohužiaľ, nie," zlomyseľne sa zaškerila a pristúpila bližšie. „Odišiel od teba..."

„Nie, odišiel od teba," chrstla jej Patricia do tváre a zdvihla hlavu. Už sa nenechá zastrašiť touto ženou. Nenechá sa ňou klamať a vziať si to, na čom jej záleží.

Elizabeth prižmúrila oči a pevnejšie zovrela rukoväť.

„Takže už sa vrátil. Udobrili ste sa? Mohla som si myslieť. Ten chlap nie je schopný myslieť na nikoho iného!"

„To ma len a len teší."

„Tebe ten samoľúby úsmev zmizne z tváre," zavrčala Elizabeth. „Ukradla si mi otca mojich detí! A za to si zaslúžiš len smrť! Moje deti nesmú trpieť! Majú toho dosť za celý život, aj ony si zaslúžia byť šťastné!" skríkla so šialeným odleskom v očiach.

„Ale on nie je otcom tvojich detí!" pokrútila Patricia hlavou. „Nie je, už to pochop! Vždy patril ku mne! Ľúbime sa."

„Nie! Buď ticho! Buď ticho!" urobila dva kroky vpred. „Miluje mňa. Mňa! Ja som jeho žena! Ja som tá, ktorá ho dokáže uspokojiť! Tá, ktorá mu nedá spávať! Ty si nikto!"

„Ty si naozaj šialená, Alejandro mal pravdu," ustúpila Patricia dozadu, značne znepokojená. Obzerala sa okolo, kadiaľ by mohla ujsť. Znervózňovala ju dýka v Bethiných rukách. Očividne nebola pri zmysloch a o to nebezpečnejšie pôsobila.

„Zabijem ťa! Konečne sa ťa zbavím! Strať sa konečne z tohto sveta!" zrevala Elizabeth a vrhla sa k Patricii. Tá sa stihla len tak-tak uhnúť ligotavej čepeli. Rozpárala jej len sukňu.

„Pomoc!" vykríkla Patricia a rozbehla sa v ústrety tmy.

„Neujdeš mi. Moja nenávisť ťa vždy dobehne," zasyčala Elizabeth a vykročila za ňou.

Patriciin útek sťažovala dlhá a ťažká sukňa. Mesiac sa s nimi zahrával, znovu zašiel za oblaky, a tak nevidela ani na krok.

„Vyjdi, ukáž sa, ty suka!" sipela Elizabeth ako had a jastrila do tmy. Vtom pred sebou zazrela postavu. Pomaly sa k nej blížila.

Patricia začula šuchot látky. Rýchlo uskočila, no potkla sa na koreňoch rajčiakov a spadla na chrbát. Mesiac, akoby bol spriahnutý so šialenou Elizabeth, znovu zvedavo vykukol, aby sledoval súboj dvoch žien. Len čo Elizabeth zistila, kde sa nachádza jej sokyňa, vrhla sa na ňu. Priľahla jej nohy a dýku namierila na srdce.

„Čo mne chýba? Čím si mu dokázala počariť?" zúrivo sa pýtala, pritláčajúc ostrie na Patriciinu pokožku.

„Zmizni zo mňa," chytila jej ruku s dýku a vykrútila ju. Beth sa však nedala. Nenávisť ju poháňala, vlievala jej do žíl sily. Jednou rukou zdrapila Patriciino zápästie neuveriteľnou silou, no tá jej druhou dýku vyrazila. To Beth prekvapilo, poľavila zovretie a Patricia ju zo seba zhodila. Rýchlo vstala a rozbehla sa smerom k svetielkam hradu.

„Môžeš utekať, kam len chceš!" zvreskla za ňou Beth, schytiac dýku, „neujdeš mi! Nakoniec ťa zabijem! Počuješ?!"