Miluj ma navždy!

20.kapitola

V deň ich svadby svietilo slnko. Maľované sklá v oknách kaplnky rozihrávalo množstvom farieb, ožarovalo krásny zlatý oltár i všetkých prítomných. Miestnosť bola plná ľudí, najmä poddaných. A hoci to mala byť malá svadba, v tichosti, táto správa prenikla i na verejnosť. Lord Maxim si nešťastne vzdychol a vypil celú fľašu whiskey. Vznešené dámy z iných zámkov vzrušene preberali vydaj lady za obyčajného koniara. No napriek tomu nemohli skaziť šťastie dvoch mladých ľudí.

Keď Alejandro stál pred oltárom v novom modrom kabátci a vyleštených vysokých čižmách, roztúžene hľadiaci k dverám, nemohol sa dočkať svojej nevesty. Keď sa konečne zjavila vo dverách, krásna ani samotná bohyňa, v nádherných bielych šatách, posiatych drobnými perličkami a sukňou takou širokou a dlhou, že takmer neprešla pomedzi zamatové lavice, očarene vydýchol.

„Dávam ti svoju dcéru, staraj sa o ňu, inak..." ozval sa lord Martus, keď priviedol nevestu až k oltáru a prenechal ju budúcemu zaťovi.

„Budem," usmial sa na ňu Alejandro a zľahka jej pobozkal prsty.

Potom už začal sobáš. Zbor nádherne spieval o čistej a večnej láske, ľudia si potajme utierali slzy, vzdychali, aký je ten pár utešený a ako sa ľúbia, pretože láska im sršala z očí a zohrievala všetko navôkol.

„Sľubujete, že budete svoju manželku milovať navždy, v dobrom i v zlom, v chorobe i zdraví, v šťastí i nešťastí, až kým vás smrť nerozdelí?" spýtal sa kňaz.

„Sľubujem," pohladil Alejandro Patriciu milujúcim pohľadom.

„A vy, lady Patricia?" obrátil sa kňaz k nej a zopakoval formulku.

„Sľubujem. Budem ho milovať navždy," usmiala sa šťastne.

„Nech teda Boh požehná tento zväzok. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje," vyhlásil kňaz a povolil ženíchovi pobozkať nevestu. V tej chvíli sa ozvali fanfáry a zaznel spev chorálu. Alejandro nastavil Patricii rameno a spoločne vykročili k dverám. Vonku ich zalialo slnko a snehobiele perie z husí, ktoré im malo priniesť veľa šťastia. Dvorania vypustili biele holubice a zbor i naďalej spieval.

Hostina trvala dlho do noci. Tancovalo sa a spievalo, spievalo a tancovalo. Všetci sa radovali, ochutnávali kuchárove špeciality. Ukázalo sa, že Elizabeth bola tá nová kuchárka a len vďaka tomu sa dostala do zámku. Rýchlo však zohnali novú, vynikajúcu, ktorej jedlá sa rozplývali na jazyku. Alejandro pretancoval väčšinu večera so svojou manželkou. Konečne s ňou mohol byť. Pred všetkými. Milovať ju. Beztrestne sa jej dotýkať.

Keď sa konečne dostali do komnaty, unavení, ale šťastní, našli si pripravený kúpeľ.

„Tak, lady Patricia? Čaká nás prvá spoločná noc. Svadobná noc," podišiel k nej so zbožňujúcim pohľadom. Bola krásna. Nádherná. A iba jeho.

Patricia sa na neho nesmelo usmievala. Akoby to teraz bolo iné. Vážnejšie. Skutočnejšie. A prvýkrát sa pred ním hanbila.

„Láska moja," zastal pred ňou, stupňujúc jej túžbu horúcim pohľadom. „Sľubujem ti, že nikdy nebudeš trpieť. Že ťa zahrniem láskou a ochránim pred všetkým, aj keby som mal za teba i naše deti položiť život."

„Alejandro," ozvala sa Patricia, mysliac na to, že deti im zrejme dvor nerozosmejú.

„Pst," priložil jej prst na pery a druhou rukou zablúdil k šnúrkam na šatách. Chvíľu sa s nimi pohrával, až kým sa mu nepodarilo ich uvoľniť a Patricia sa mohla konečne zhlboka nadýchnuť. „Bohu nič nie je nemožné," zašepkal jej tesne pri perách a pomaly sťahoval ramienko šiat nižšie.

„Si nejaká nervózna," skonštatoval, keď jej zobliekol svadobné šaty a zostala pred ním stáť len v jemnej priesvitnej košieľke.

„Trochu," pripustila, privrúc oči, keď ju bozkával na brade, posúvajúc sa nižšie, až ku kľúčovej kosti. „Zdá sa mi to... akési... iné."

„Veď aj je," pozrel jej do očí s úsmevom, chytil ju za ruku a priviedol ju ku kadi s vodou. „Teraz sme manželia. Dovoľ mi pomôcť ti," šepol, jemne jej zvliekajúc posledný odev. Keď košieľka dopadla na zem, vydýchol. No ešte musel počkať. Chcel jej pripraviť tú najkrajšiu svadobnú noc. Takú, akú si zaslúžila.

„Neskrývaj sa," prosil ju, keď sa zrazu hanblivo zahalila. „Si nádherná, taká krásna, až to nemôžem uniesť. Dovoľ mi..." pomohol jej vstúpiť do vody a onedlho jej už nežne zmýval pokožku. Bolo to náročné, stálo ho to veľa sebazapretia, ale za ten úsmev na jej perách stálo za to vydržať. Potom jej znovu obliekol košieľku, pobozkal na pery a poslal ju k posteli.

„Počkaj ma tam," prikázal a rýchlo sa okúpal i on. Celý čas ho Patricia sledovala, užívajúc si pocit, že tento muž už navždy patrí len jej. Neobťažoval sa zahaľovaním, po kúpeli zamieril hneď k nej, sediacej na posteli, uprostred nadýchaných perín. Na tele sa mu ligotali kvapôčky vody.

„Poď ku mne," natiahol k nej ruku, keď už stál pri nej.

Patricia sa na neho roztomilo usmiala a pomaly sa blížila k nemu, s pohľadom zabodnutým do jeho tmavých očí. Keď sa dostala ku koncu postele, vstala na kolená, aby bola za rovno ním. Objala ho okolo krku a obtrela si nos o ten jeho.

„Už sa so mnou prestaneš hrať?" spýtala sa, prechádzajúc ukazovákom od jeho krku, až dolu, po celom tele, zotierajúc mu perly vody. Alejandro vzdychol.

„Kto sa s kým teraz hrá?" vzal jej kučery do dlaní a znovu si ju premeral. Hoci bola zahalená v košieľke, v svadobnom dare jej matky, napriek čipkám vo vrchnej časti videl celé jej telo v plnej kráse. Srdce mu prudko tĺklo a musel uznať, že i on sa zrazu cíti inak. Bol to väčší záväzok. Sľúbil pred Bohom, že bude pri nej stáť vždy.

„Patricia," jemne ju pobozkal a hneď sa odtiahol. Potom jej znovu pomaličky zvliekol jedno i druhé ramienko a nechal látku padnúť dolu. Zľahka ju pohladil po kľúčnej kosti a prešiel k pevným prsiam. Horúcimi dlaňami jej prechádzal po jemnej pokožke, znovu a znovu ju bozkávajúc na pery, schádzajúc nižšie, aby sa napil z jej pŕs, aby ich posial horúcimi bozkami, aby obkreslil srdce na jej plochom brušku. Patricia sa prehla, pritisnúc sa k nemu, blúdiac rukami po mocných ramenách. Cítila horúčavu, svoju i jeho, túžba sa stupňovala, keď sa o ňu obtrel panvou.

„Alejandro... nenechaj ma už čakať," zaprosila, zaškrabnúc mu do chrbta.

„Ako rozkážete, pani moja," usmial sa, jemne ju sotiac do perín. Potom si so smiechom ľahol k nej, znovu a znovu jej bozkávajúc celé telo, až kým nekričala jeho meno. Napokon ho objala nohami, pevne stisnúc stehná, vypla sa ako luk a vyšla mu v ústrety. Lono jej zaplavila nekonečná horúčava. Najradšej by ho už nikdy nepustila. Túžila ho už navždy cítiť, zostať s ním tu, zastaviť plynúce minúty a cítiť sa ľahká, slobodná, milovaná. Šťastná.

***

Pred nami je epilóg. Zatiaľ sa páči? :)