★Unikát_Príbeh pokračuje★

★22. kapitola★

„Justin?” Hovorila som do telefónu s nádejou, že tam je Justin a nie niekto iný.

„Ó sestrička..” Našťastie to bol on. „Akurát idem prebaliť Chrisa.. Och Chloe! Volá Valentine! ” Zakričal.

Nestihla som ani protestovať, pretože sa hneď ozvala Chloe.

„Och Val..voláš nevhod. Idem s dievčatami na nákupy, ale..počkaj. Ocí! Volá Valentine!”

„Nie. Nie! Chloe! Andr..” Začala som protestovať, ale bolo pozde.

„Ahoj Val. Už sedíš vo vlaku?”

Nechcela som hovoriť s ním. Radšej by som hovorila s mamou. Nie..mala som volať asi niekomu úplne inému.. Bože!!

„Nó..ja..ani mi neuveríš, ale..išla som do izby po veci a v zámke sa mi zlomil kľúčik a ..zmeškala som vlak.”

„Valentine! Ty si zmeškala vlak domov? To nemyslíš vážne!” Kričala mama.

Ako bolo možné, že mala telefón ona?!

„Mami? Kde je Andrew?”

„Chcela som s tebou hovoriť ja. Som tvoja matka. Lepšiu výhovorku si si nemohla vyhovoriť. Úžasné.” Rozčuľovala sa mama.

„Dobre mami. Musím končiť.” Hneď som ju vypla a mobil šmarila na posteľ.

Sedela som na posteli v Kristyn izbe. Bol zo mňa bezdomovec. Kris požiadala jedného chalana, aby preliezol z izby do izby cez okno. Vzal mi kufor a cestovnú tašku a tak som musela zotrvať v Kristyn izbe. Nudila som sa, pretože ona bola s dievčatami v bare.

Mohla som ísť s nimi...

Postavila som sa z postele a mierila von. Bola som rozhodnutá ísť kamkoľvek. Možno sa len tak prejsť po meste či si sadnúť niekam na kávu.

„Ideš niekam?” Spýtal sa ma Noah keď som schádzala tretie poschodie.

Ani som si ho nevšimla. Dívala som sa do zeme a premýšľala.

„Mám si pýtať povolenie?”

„Nie. Ja len..” Povzdychol si. „..nemáš minútku času? Pozeral som si otázky a niektorým nechápem.”

Nemohla som byť odporná. Nedokázala som to.

„Ale len minúta.” Povedala som a išla za ním do jeho izby.

Otvoril dvere a išli sme ku stolu. On si sadol na stoličku a ja som sa nad ním nakláňala. Hľadal papiere.

„Tak. Akosi ich neviem nájsť..”

„Robíš si zo mňa opäť srandu?”

„Nie. Prosto ich neviem nájsť.”

Odstúpila som od neho a išla ku dverám.

„Počkaj Valentine. Ešte sa na mňa hneváš?”

Toto ma prinútilo zastať. Jasné, že som sa hnevala, ale mlčala som.

„Prepáč Val. Mrzí ma to.” Povedal stojac za mnou.

„Fajn.”

„Môžem ťa pozvať na jeden nezávezný drink?”

„Skoro ráno mi ide vlak. Okrem toho sa neplánujem opiť.”

„To ani ja. Vezmem si bundu a môžeme ísť.”

Hodil mi mikinu a ja som si ju obliekla.

Sranda bola, že som nechcela byť s ním tobôž nie piť alkohol.