★Unikát_Príbeh pokračuje★

★24. kapitola★

Po tak dlhom a neuveriteľnom čase som počula jeho hlas. Nezmenil sa. Bol stále priateľský a milý. Hlas, ktorý ste túžili počuť vždy a všade.

„Valentine Lainelová?” Spýtal sa až v šoku, že natrafil práve na mňa. Alebo to bolo vari prekvapenie? Ja ani neviem. Veď som ho už ani nepoznala..

Vystúpil z auta a pozrel sa na mňa.

„Si celá premrznutá. Budeš chorá.”

Ó Valentine. Ani si nevieš ako rád ťa vidím.. Mohol to aspoň predstierať. Mohol sa aspoň tváriť, že je aspoň trošku rád. Možno nemal zastavovať vôbec. A čo bol vari doktorom?! To ja som chodila na medicínu a nie on!!

Kufre mi dal do kufra auta a otvoril mi dvere na aute. Sadla som si. Nemala som na výber. Veď mal môj majetok vo svojom kufri. Dala som si dolu kabát a moje telo sa začalo rozmrazovať. Cítila som sa ako veľký zamrznutý nanuk. Pri tej predstave som sa chcela až zasmiať, ale nemohla som.. 

„Prišla si nejako skoro.”

„Čože?” On mal odsledovaný každý môj pohyb?! Alebo som si maa vari pýtať súhlas, aby som sa mohla s čistým svedomím vrátiť domov?

„Andrew vravel, že prídeš až ráno.”

„Išla som rýchlikom.”

„No jasné.”

Ticho.

Ticho.

Ticho.

Ticho v aute bolo tak zreteľné, že by ste počuli aj padnutie snehovej vločky na predné okno auta.

Fajn. Preháňam, ale ticho bolo naozaj.

Nič som sa nespýtala. On sa mal snažiť nadviazať rozhovor. On bol ten, ktorý mi zastavil. Ja som ho o nič neprosila. Lenže on si určite myslel to isté čo ja, len opačne. Určite som mala byť podľa neho ja tá, ktorá nadviaže rozhovor, pretože sedí v jeho aute.
Možno zo mňa cíti tequilu a nič sa nebude pýtať. Možno tú tequilu ani necítiť len som si namýšľala. Ale vlasy mi kvalitne páchnu po cigaretách. Teraz si bude myslieť, že fajčím a začala som len kôli tomu, že náš vzťah sa rozpadol. Bože!.. Veď som si ani len neumyla zuby! Budem vyzerať ako..nie. Možno už aj vyzerám ako stará deva, ktorá sa o seba nestará, pretože ju opustil nádejný adept na budúcnosť.

Bože..muselo mi načisto prepnúť ak som rozmýšľala o tom, o čom asi tak rozmýšľa on. Lenže v jeho myšlienkach som určite nebola ja.

Zastavil pred domom. Pred mojim domom. Bože..tak veľmi mi chýbal. Síce som ho moc ani nevidela, pretože bola tma a bol úplne zasnežený, ale pri srdci ma až zohrialo pri pocite, že som doma.

Vystúpila som a on mi vzal veci. Chcela som vojsť dnu, ale dvere boli zavreté. Oni zamkli?! Prečo zamykali? Čo ich to napadlo?

„Fajn. Volaj Justinovi.” Povedal celkom pokojným hlasom.

„Ja mu nezavolám.” Povedala som. Počúvať o tom, že je nezodpovedné, že cestujem úplne sama s vybitým mobilom sa mi nechcelo. Okrem toho som mrzla.

„Fajn. Tak ideme do hotela.”

„Zavolaj mu ty.” Ísť s ním do hotela bolo ako ísť s diablom na kávu.

„Ja? Ty tu bývaš a nie ja.”

„Mám vybitý mobil. Spokojný?”

„Si nezodpovedná. Cestuješ sama vlakom a nemáš mobil? Mohlo sa ti niečo stať a...”

„Vybil sa len pred chvíľou.” Zaklamala som.

Z vrecka vytiahol svoj mobil a po chvíli si ho priložil ku uchu.