★Unikát_Príbeh pokračuje★

★2.kapitola★

„Máš všetko?” Pýtal sa po piatykrát Mason.

„Hej.” Hovorila som s kľudom.

„Aj nabíjačku?”

„Mám naozaj všetko.” Povedala som a usmiala sa na neho. Ale..naozaj som si zbalila aj nabíjačku? Nebola som si tým veľmi istá. Začínala som pochybovať. Bože!! Zbalila som si vlastne spodné prádlo?!

Stresoval horšie ako baba. Ale nie tak ako ja. Keby vyhlásili súťaž o najstresovanejšom človekovi, hádajte kto by bol prvý??! tramtadadáááááááá.. No predsa on!

„Si si istá?”

„Mason, mám ozaj všetko.” Dotkla som sa jeho ľadovej ruky a on sa na mňa pozrel.

„A čo peniaze.”

Povzdychla som si a prehovorila. „Mama mi dala kartu. Mám tam zopár našetrených peňazí, ale budú mi pravidelne posielať peniaze. Spokojný?”

Len prikývol.

„Aj keby sme niečo zabudli, niet cesty späť.” Dodala som a on len prikývol.

„Mali sme ísť lietadlom a nie cestovať celý deň milión kilometrov.”

„Je to len 2223 kilometrov a nie milión. A cesta má trvať približne 21hodín.” Povedala som úplne vážne a začínala si uvedomovať, že naozaj odchádzam preč.

„Aj tak by bolo lietadlo lepšie.”

„Pokojne si mohol ísť lietadlom, ale v tom prípade by som ja išla vlakom.”

„Čo máš proti lietadlu?”

„Chcem tam ísť ako normálny človek a nie ako zlatokopka.”

„Zlatko, myslel som si, že toto sme si už vysvetlili.”

„Veď dobre.”

Ďalej som svoj pohľad venovala výhľadu von oknom. Semtam sme natrafili na dialnicu či na prázdnu cestu. Lenže bola situácia keď bola zápcha či kolónia.Ale sedieť vyše dvadsať hodín v aute nie je žiadna sranda. Hlavne nie s Masonom, keď má neustále otázky, pripomienky a blbé komplimenty, ktoré viete, že vám budú chýbať.

„Prečo nešiel s nami Brian?” Nedalo mi a spýtala som sa. Predsa len, aj on išiel na Harvard.

„Išiel lietadlom srdiečko.” Povedal s úsmevom a hladil ma po stehne.

„Budete spolu na izbe?”

Po tajme som dúfala, že ich kampus bude rozdelený na dievčenský a chlapčenský, ale možno som dúfala márne.

„Hej. Nechcem tam byť so žiadnym psychopatom.”

Vydýchla som si. Naozaj sa mi uľavilo.

„A čo ty? S akým fešákom budeš?” Spýtal sa provokatívne a ja som sa zasmiala.

„Niekto nám tu žiarli.” Hovorila som so smiechom a on sa na mňa pozrel.

„Hovorí sa, že harvarďanky sú skvelé v posteli.”

„Héj Mason!..” Až som zhíkla. „..si blbý. Si zlý. Toto si rozhodne nemal povedať.”

„Len som žartoval.” Usmial sa na mňa a ja som sa opäť pozrela na neho.

„Si nervózna?” Spýtal sa opatrne.

„A z čoho? Z cudzej spolubývajúcej? Z neznámeho prostredia? Z toho, že nezapadnem? Že si nenájdem kamošov? Že nezvládnem školu? Ani nie. Vyzerám tak?”

„Val, žiadne obavy, žiaden strach. Všetko bude v najlepšom poriadku.”

Len som si povzdychla. Na chvíľu som zavrela oči a ...veď to poznáte. Zaspala som.

„Valentine.” Drgol do mňa jemne a ja som sa mykla a otvorila oči.

„Bože, už sme tu?” Spýtala som sa úplne vystrašene a on prikývol.

Vonka pomaly zapadalo slnko. To som spala až tak dlho? Nezmysel! Nemožné!! Ale aj tak to je pravda..

Neochotne som vystúpila z auta a išla ku kufru. Dívala som sa na vysokú a kus širokú hnedú budovu. Skôr to pripomínal nejaký klub a nie intrák. Poschodí bolo jedenásť. Dúfala som, že nebudem na ňom. Zrejme by som okamžite vyskočila. Bola by to samovražda, ale aspoň by som bola konečne bez stresu a blbej nervozity. Mason mi vyberal batožinu a pozrel sa na mňa.

„Ja to nezvládnem. Ja to nedám. To neexistuje. Mason, čo ma to..”

Nič nepovedal. Prosto ma len pobozkal.

„Nemaj strach Val. Ty to zvládneš.” Hovoril ten, čo mal na Harvarde kamoša.

Asi päť minút som tam stála a predýchavala fakt, že som v Middletowne. Ja. Valentine Lainelová.

„Tak poďme lebo prídem neskoro.” Povedal Mason a vzal mi všetky veci a chytil ma za ruku.

Cítila som sa hrozne. V tej chvíli som preklínala celú moju skvelú rodinu, že ma podporili v takom nezmyselnom nápade a nevyhodili mi ho z hlavy. Najviac som preklínala seba. Ako som si mohla myslieť, že prežijem v Middletowne?! Veď aj kyslík tu bol iný!! Ach..

„Teraz nesnívaj. Sleduj cestu.” Povedal Mason keď si všimol, že som úplne mimo.

Všimla som si, že sme prechádzali cez dlhánsku chodbu. Fajn, možno nebola až taká dlhá, ale kráčali sme po nej strašne dlho. A možno som sa len ja vliekla. Na poschodí bolo dvanásť izieb a na konci chodby boli wécka a spoločné sprchy. Nebol tam výťah. Žiaden výťah. To bolo hrozné. To bola samovražda. Každodenný boj s nepriateľmi. Samé schody. Niektoré dvere boli otvorené a z niektorých bolo počuť hudbu. Niekde bol chaos lebo zopár ľudí došlo len vtedy. Aspoň som nebola jediná.
Vyšlapali sme to až na neuveriteľné piate poschodie. Izba bola na ľavo hneď stredná. Senzácia. Pri dverách na stene bolo moje meno. Len moje meno. Izba číslo 4E.

Môj nový domov.

Vitaj.

Ahojte♥ Je to kus kratšia kapitola, ale ďalšia bude dlhšia :) Snáď sa vám zatiaľ príbeh páči a aj sa bude páčiť♥
Ďakujem za vote♥ komenty♥

♥♥♥